HRÁČ /sk/✔️

▪️Kapitola 37.▪️

Nora

Nespala som. Nedalo sa mi, stále mi hlavou behal môj prenasledovateľ. Obávala som sa toho, že ma nájde. Čo bolo horšie využila som Emin byt ako skrýšu. Ibaže jedine tu mám istotu, že ma nebude hľadať. Aspoň som v to dúfala.

Ema už vedela, že som u nej, pretože mi volala. Myslela si, že som odišla domov, no keď zistila, že som u nej okamžite odišla z večierka. Viem, že budem mať v práci problémy kvôli tomu, že som odišla, teda skôr utiekla. Skratový impulz mi však nedovolil ostať v jeho blízkosti. Pocit, že ma vidí a sleduje mi v istom smere nedal dobre dýchať.

Prechádzala som sa po Eminom byte ako mátoha a premýšľala, čo mám urobiť ďalšie. Nechala som zovrieť vodu a pripravila si šálku na čaj. Cítim, že ho budem potrebovať. Zámka cvakla a dvere sa rozleteli v momente, kedy mi voda v kanvici zovrela.

,,Nora, vysvetlíš mi, dokelu, prečo si zdrhla ako najväčší posero a ukryla sa v mojom byte?" ešte v rozopnutej bunde stála predo mnou s rukami vbok a vyčítavo mi dala jasne najavo, čo si myslí.

Kľúče hodila na linku a potichu čakala.

,,Dáš si čaj predtým, ako mi dáš prednášku?" vytiahla som druhú šálku, pretože som vedela, že si ho dá so mnou.

Do nosa mi udrela sladká vôňa lesného ovocia.

,,Nemôžem uveriť, že si zdrhla. Dominik bol celý bez seba, že ťa videl a ty si utiekla! Hľadá ťa po celom meste, keďže u seba si mu neotvárala." Hneď na to strnula a môj pohľad pomaly stúpal k tomu jej, ktorému dochádzalo, čo povedala. ,,Totiž..."

,,Ema, ani mi nehovor, že si mu dala moju adresu." Vyslovila som varovne, načo sa pousmiala jedným kútikom, ani čo by musela pokračovať. ,,Bože... ah, bože, prečo si to spravila?" tresla som kanvicu o linku a krútila hlavou nad tým, čo sa jeho príchodom spustilo.

,,Nora, chcel s tebou hovoriť, žiadal ma o tvoju adresu, nevedela som, že si u mňa. Skrátka ju zo mňa dostal. Prečo sa mu, dočerta, vyhýbaš? Spávali ste spolu, miluješ ho."

,,Presne preto, Ema! Bojím sa!" vyšlo zo mňa žalostne a moja drahá kamarátka pri pohľade na moje zúfalstvo podišla ku mne. Vzala ma za ruku a spolu s čajom sme sa usadili na gauč.

,,No tak, upokoj sa, moja." Pohladila ma po pleci a následne chrbte, čím mi dodala príjemný pocit uvoľnenia.

,,Bojím sa mu čeliť, Ema, keď viem, že ho stále vo svojom vnútri milujem. Mám voči nemu toľký hnev a zároveň mi tak na ňom záleží, že sa bojím svojej reakcie. Bojím sa odpovede, bojím sa toho, čo mi povie. Bojím sa byť v jeho blízkosti bez toho, aby som ho pobozkala." Priznala som sa jej a nechala malú slzu klesnúť mi po líci.

,,Oh, zlatko, v živote musíme čeliť aj horším veciam. Nie je zlé sa postaviť strachu čelom. Veď presne to bol aj jeho prípad, tiež sa bál čeliť svojim pocitom a teraz je tu, odhodlaný o teba bojovať. Nemôžeš pred ním utekať."

,,Ja to viem, ale je to jediný spôsob ako sa môžem uchrániť pred tými pocitmi, ktoré ma zožierajú zakaždým, keď ho vidím. Veľmi by som chcela stáť mu zoči-voči a chrstnúť mu do tváre všetko, do poslednej bodky, ale keď sa mu pozriem do očí vidím všetky tie okamihy, ktoré sme spolu prežili, srdce mi začne bežať ako o život, nohy sa mi trasú, telo ma zrádza. A jazyk nedokáže vysloviť ani jedno normálne slovo." Bola som zúfala sama zo seba, nechápala som, ako som sa dokázala ocitnúť v tejto situácií.

,,Ah, Nora. Ten muž je do teba blázon. Keď mi volal, že zrejme nie si doma kázala som mu vrátiť sa na večierok, ale on sa rozhodol ťa ísť hľadať. Bál sa o teba, keď nevedel kde si a čo s tebou vlastne je. Musíš sa s ním porozprávať." Hlava sa okamžite krútila v nesúhlase, ruky klesli k mojim očiam a pretreli ich.