The Styles Triplets || h.s (Slovak Translation)

23.časť

Harryho pohľad

"Au," zaťal som zuby, zatiaľ čo mi zdravotná sestra zašívala rany na dlani.

"Ako sa to stalo?" žena stredného veku, sa ma spýtala, ako zašívanie dokončila.

"Uh, moji bratia a ja sme rozbili okno pri hraní futbalu, a porezal som sa o kus skla,"klamal som. Mal som pocit, že by táto žena nemala vedieť, čo sa naozaj stalo.

"Tak nabudúce si dávaj pozor," povedala, nezdalo sa, že by sa chystala opýtať na zvyšnú krv po celom mojom svetri. Akonáhle ma uvoľnila, vrátil som sa do čakárne ku Edwardovi.

"Je v poriadku?" spýtal som sa ho. Sedel na jednej stoličke s lakťami spočívajúcimi na kolenách a rukami na jeho tvári. 

"Kurva, neviem," plakal. Sadol som si vedľa neho a potľapkal ho po chrbte. Cítil som stekajúce slzy po mojej tvári, ako som sa k nemu pripojil.

"Volal si mame a otcovi?" pozrel sa na mňa so sklenými očami.

"Nie, ale som si istý, že už to vedia," mama a otec určite dostali okamžité upozornenie z nemocnice, ak teda ambulancia volala domov. Neviem prečo, ale hádam, že je to preto, že sme si veľmi ublížili, hlavne Eddy a ja. 

"Chlapci ste v poriadku?" matka vyšla z výťahu spolu s otcom v jej pätách.

"Áno, sme v poriadku, " Edward zavrčal.

"Čo sa, dopekla, stalo?" otec skoro kričal.

"Dez, prosím," matka plakala, "Harry, čo sa ti stalo?" popadla moje zápästie a všimla si čerstvé stehy na ruke.

"Nič," vytrhol som od nej ruku a pozrel sa do steny.

"Edward, vysvetlí mi to, hneď. Čo ste vyviedli?" otec si založil ruky na prstiach.

Edwardov pohľad

Robí si, kurva, srandu? Prečo si vždy myslí, že za to môžem ja. Kedykoľvek sa niečo stane, vždy ukáže na mňa. Áno, občas niečo poseriem, ale nie som jediný. Zvyčajne som to ja, ale nie dnes. Môže za to tiež Harry.

"Ja som nič neurobil!" postavil som sa na nohy.

"Tak čo sa stalo s Harryho rukou?" zamračil sa, čakajúc na moje vysvetlenie.

"Uvedomuješ si, že tu Marcel nie je?" zakričal som.

"Áno, ocko," Harry vstal, "nikto sa vôbec o Marcela nestará. To je dôvod, prečo ste tu."

"Čože?" otec sa prechádzal sem a tam.

"Hádali sme sa a Marcel bol naozaj naštvaný, preto bežal späť do domu. Povedal, že už viac nechce žiť," Harry sa dusil pri slovách, keď opakoval, čo Marcel na nás kričal.

"Nie," matka plakala, "moje dieťa!"

"Mami prestaň," povedal som chytajúc ju, "nie je mŕtvy." Aspoň si myslím? Ach bože, kurva, dúfam, že nie.

"Porezal sa," povzdychol si Harry.

"Pozeral si čo?" otec sa posmieval.

"Ruky! Mal skurvenú žiletku a porezal si ruky!" zakričal som na neho.

"Prečo by to robil?" spochybňoval.

"Si, kurva, hlúpy Desmond? Snažil sa zabiť!!" zakričal som.

"Stíš svoj hlas," zašepkal.

"Ako môžeš byť tak skurvene pokojný. Tvoj syn mohol byť mŕtvy a ty tu stojíš, ako by sa nič skurvene nestalo!" chcel som udrieť svojho vlastného ocka, pretože sa správal, akoby sa nič nestalo.

"To preto, lebo sa viem ovládať. Mám strach o svojho vlastného syna! Teraz si sadni a správaj sa aspoň raz normálne!" prikázal. Do riti.