Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 26.

Po mojom menej emotívnom rozhovore s radcom v zámockých záhradách som sa vrátila späť na ples. Chuť tancovať som už viac nemala, a tak som znova iba znudene sedela pri jedálnom stole a popíjala hocičo, čo na ňom bolo položené. Už viac som nemala náladu sa s nikým o ničom rozprávať, no myšlienka, ktorú mi do hlavy priviedol radca mi tam zostala a rozhodla som sa dať Modrému kráľovstvu aspoň šancu. Predsa len, vedieť, že máš vždy kam ísť je dobrý pocit. Už som to len musela zdeliť kráľovi Zacheartovi. Našťastie sedel taktiež pri jedálnom stole, a tak som sa nemusela nikam predierať či hľadať ho. Postavila som sa a prisadla si k nemu.

„kráľ Zacheart ?“ Začala som neisto.

„Nemusíš mi vykať....“ usmial sa. „Som predsa tvoja rodina.“

„Dobre teda...“

„čo máš na srdci ?“

„Vieš...ja nie som úplne presvedčená o tom, že by som rada prevzala tvoj trón....“

„Náš trón“ Usmial sa znova.

„Náš trón,“ Opravila som sa, „ Ale Bola by som veľmi rada, keby som mohla Modré kráľovstvo znovu spoznať...“

„Ako to myslíš ?“

„Myslím to  tak, že by som s tebou rada odišla.“

„Už dnes ?“

„áno...po plese.“

Kráľ Zacheart zostal chvíľku ticho. „Tak to je perfektný nápad !“

„Naozaj ?“

„Samozrejme ! Takto by si sa mohla naozaj rozhodnúť o tom, čo chceš. A videla by si svoj skutočný domov.“

„Som rada, že súhlasíš...rozmýšľala som nad tým celkom dlho.“

„Nad tým niet čo rozmýšľať...uvidíš, Modré kráľovstvo si zamiluješ.“

„O tom nepochybujem...“ usmiala som sa naňho. „Tak to aby som si už nechala baliť svoje šaty...“

„S týmto si nemusíš robiť starosti...šatov máme pre teba v Modrom zámku priveľa.“

„Akoto ?“

„Sú to šaty tvojej matky....ktoré zostali v zámku.“

„Mojej matky ?“

„Samozrejme. Všetky majetky tvojich rodičov sa stále nachádzajú v zámku. Ale teraz, keď si znova Modrou princeznou, patria tebe.“

„O tom...som ani netušila.“

„A taktiež....sú na zámku aj tvoji rodičia.“

„Ale moji rodičia sú...“

„Pochovaný....na najkrajšom mieste v zámockých záhradách. Jeden vedľa druhého.“

.....................................................................

Modrý chlapec si naopak ples celkom užíva. Teda, ak sa to dá užívaním nazvať. Nenápadne sa všetkými možnými cestami snaží  odpočúvať slová čiernej cisárovnej či čiernej vojvodkyne, tancuje s hocikým kto je v ich blízkosti, len aby sa uistil, či predtým v zámockých záhradách počul dobre. No aj keď netušil, či sa mýli alebo nie, uvedomoval si, že niečo nie je v poriadku s nimi a s Bielim kráľovstvom. Naozaj to nikto doteraz nevidel ? Vždy mu bolo jasné, že má čierna cisárovná niečo za lubom. Mal plán ? Nie. To, čo mal, bola jedine odvaha sa miešať do vecí, do ktorých nepatril. A možno do nich aj patril. Veď predsa, niekto mu povedal, že aj on už patrí medzi šľachticov. Robil toto všetko pre seba a svoju slávu ? Nie. Tak prečo sa vlastne snaží niečo zachraňovať ? Nikto nevie.  Vzdychol si a unavene sa aj on už pobral k jedálnemu stolu. Hodiny odbili polnoc a on stále nenašiel či nepočul nič, čo by mu mohlo pomôcť usporiadať jeho myšlienky. Na tanier, ktorý mal pred sebou si položil strapec hrozna a pomaly z neho začal pojedať malé hroznové bobuľky. Na druhom konci stola zahliadol kráľa Zachearta, ako sa veselo rozpráva s Lady...princeznou Adphine. Akoto, že si tak rýchlo zapamätal jej meno, aj keď ho počul iba raz ? Nikto nevie. Chvíľku rozmýšľal, že si k nim prisadne, no nakoniec si túto myšlienku vypustil z hlavy. Veď predsa, nebude im kaziť ich krátky rodinný čas. Ale čo má ďalej robiť na tomto príšernom plese ? Cisárovná a vojvodkyňa sú dnes v noci nadmieru opatrné, Ale už len to o niečom svedčí. Zrazu v tancujúcom dave zbadá dvornú dámu, ako naň nenápadne zazerá spoza pleca nejakého neznámeho šľachtica. Aj keď toto nie je zrovna jeho šálka kávy, rozhodne sa, že by sa s ňou mal možno porozprávať. Okrem čiernej cisárovnej tu predsa nehodlá mať nenávistné vzťahy. Ale čo jej má vlastne povedať ? Jednoduché „prepáč“ nikdy nič nezachránilo. Ale Modrý chlapec sa na nič iné v tej chvíli nezmohol. Je totiž ťažké sa ospravedlňovať za niečo, čo sa vlastne nikdy nestalo. Postavil sa teda z jeho túto noc veľmi obľúbenej stoličky a nervózne prekráčal až ku dvornej dáme.

„Smiem prosiť ?“ Opýtal sa jej sebavedome a navzájom si kývol hlavou s jej partnerom.

Dvorná dáma naň znechutene pozrela, no povedať si dala. Ruku mu podala, zdvorilo sa uklonila svojmu predchádzajúcemu partnerovi, on odišiel a spolu s Modrým chlapcom začali pomaly tancovať.

„Máš niečo na srdci ?“ Nepríjemne sa mu prihovorila.

„Na srdci nie, skôr v hlave.“ Stále zamýšľajúc, čo jej povie jej odpovedá Modrý chlapec.

„Takže v hlave....“

„Aby som to všetko skrátil....odpusť mi. Nikdy som nemal zámer ti nejako ubližovať.....ale stalo sa. Je mi to veľmi ľúto.“

Prekvapene, že sa jej Modrý chlapec vôbec dokázal ospravedlniť mu dvorná dáma na túto vetu len smutne prikývne hlavou, pretože netuší, čo mu má odpovedať.

„Vôbec nič to....-„

„Neznamenalo ? áno, to hovorí každý....ale to nie je to, čo chceme počuť. Pravda je vždy lepšia cesta...mal by si sa to už konečne naučiť.“

„Ja ti hovorím len a len pravdu.“

„Lož. Naozaj si myslíš, že to nevidím ?“

„Nevidíš čo ?“

„Predsa to, ako ste to neustále len vy dvaja....len ty a Lady – Alebo princezná, alebo čo to vlastne je...“

„Učím ju lukostreľbu...ale medzi nami nič nie je.“

„Ako si tým môžeš byť taký istý ?“

„Neviem...nikdy som nad tým nerozmýšľal. Mám teraz iné starosti, ako vyberať si jednu z vás....“

„Ako keby si bol ty ten, čo si môže vyberať....“

„To nehovorím, chcel som tým jednoducho povedať len to, že mi to práve teraz nepríde ako niečo dôležité.“

„Ale v tom prípade si ju nemal zvádzať na tvoju cestu.“

„Ale ja som ju....“

„A to u teba v komnate malo byť čo ? Teraz už sa z toho nedostaneš....“

„Myslíš si, že...-„

„A nie je to do očí bijúce ? Nechápem, ako môžete byť vždy tak slepí...“

Modrý chlapec sa nervózne zadíva na Adphine pri stole.
„Vidíš to ?“ opýta sa ho dvorná dáma.

„A čo mám vidieť ?“

„To, ako zazrie na teba vždy, keď sa otočíš.“

Zrak Modrého chlapca znova padne ku stolu.
„A ty to robíš tiež.“ Sebavedome vyhlási dvorná dáma.

„Ako môže byť tak presvedčivá ?“ Pomyslí si Modrý chlapec. Vždy si totiž myslel, že ten, kto presviedča ostatných o rôznych skutočnostiach je práve on, a aj to, že práve dvorná dáma je ten najľahšie presvedčiteľný človek na zámku. Ale možno nemal tak úplne pravdu.

„čo mám podľa teba robiť ?“ znovu sa obráti na dvornú dámu.

„Ty si rob, čo uznáš za správne. Ja v tomto nemám žiadne slovo.“

„Ale predsa...sa ani poriadne nepoznáme. Tu v zámku som len krátko. Musí to byť hlúposť....“

„človeku stačia len sekundy na to, aby si uvedomil, že sa zamiloval. Teba to neučili ?“

„Uhm....Nie ?“

„A pár sekúnd sa už určite poznáte.“ Zasmeje sa dvorná dáma.

„Ja na takéto hlúposti veľmi neverím....“

„Nezáleží na tom, či tomu veríš alebo nie......ak sa to má stať...stane sa to. A preto už sa na teba ani nehnevám...teda, možno trochu. Ale ja verím, že všetko, čo sa stane, má nejaký zmysel. Len ho v tom treba nájsť. A my dvaja sme sa k sebe asi ani veľmi nehodili.“

„To asi nie....“ zasmeje sa Modrý chlapec.