Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 13.

Nastala temná noc, vonku bola búrka, celé kráľovstvo už dávno driemalo a ja som čakala na modrého chlapca. Onedlho mi zaklopal na dvere :

„Pripravená ?“

„Podľa toho, čo odo mňa chceš.“

„Keď som sa minulú noc pokúsil vylúpiť kráľovskú pokladnicu, zabudol som na pár dôležitých vecí. Cez zámocké stráže čo chodia v noci po zámku som sa dostal, to je jednoduché. Avšak zabudol som, že pred kráľovskou pokladnicou stoja ďalší dvaja, a naviac ani nemám kľúč. Čoby kľúč, ani len heslo od trezoru nemám.“

„Patríš k šľachticom, nemal by si ho vedieť ?“

„Dobrá otázka....mal, ale nikto mi ho nikdy nepovedal. Neviem prečo.“

„A kľúč ? Ten by si tiež mal mať.“

„Kľúč takisto. A aj keď možno len zabudli, prišlo mi nelogické si tieto veci pýtať tesne pred tým, ako vylúpim trezor. Bolo by jasné, že som to bol ja.“

„To je fakt....ja však tieto veci mám, takže ak to je jediné na čo ma potrebuješ, dám ti ich a idem spať.“

„Nie tak celkom....Sám sa nedostanem cez stráže.“

„...Aha. Aj to je fakt.“

„Máš nejaký nápad ?“

„Falošný poplach ?“

„čo tým myslíš ?“

„Kráľovský trezor je hneď  vedľa knižnice, a knižnica svoje vlastné stráže nemá. Iba jednoducho vzbudím poplach v knižnici, tak rozptýlim stráže. Ešte niečo ?“

„....To bude asi všetko.“

S modrým chlapcom sa teda zakrádame tmavým nočným zámkom, vyhýbame sa strážam a pomaly cez chodby sa dostávame ku kráľovskej pokladnici. Keď sme oproti nej, skrčíme sa za stĺpom. Pred pokladnicou naozaj stoja stráže.

„Ideš ty, alebo ja ?“

„Pôjdem ja. Som tu predsa len už dlhšie, viacej dôveryhodná.“

„Kľúč a heslo ?“

Modrému chlapcovi podám kľúč. „heslo je dátum narodenia princeznej.“

„A to je ?“

„2. augusta.“

„tak krátke heslo ?“

„Chceli sme si to pamätať.“

„Tak fajn....“

Pomaly sa postavím, vkradnem sa do knižnice a vyjdem z nej s krikom, bežiac za dvoma strážcami kráľovskej pokladnice.

„V knižnici je lupič, hľadá tulipánový zvitok!“

Strážcovia na seba pozrú a bežia do knižnice. Rýchlo žmurknem na modrého chlapca a bežím za nimi, aby som ich tam aj zdržala. Modrý chlapec sa potichu dostane k dverám zámockej pokladnice a odomkne ju kľúčom, ktorý som mu dala. Vojde dnu. Ja sa medzitým motám so strážcami v knižnici.

„Je nám ľúto, ale nikto tu nie je. Muselo sa vám to iba zdať.“

„Snáď viem, čo som videla. Hľadajte ďalej.“

Strážcovia sa na seba otrávene pozrú a poslušne pokračujú v hľadaní. Počas toho ako kráčam za nimi, zoberiem z police malú sklenenú guľu, ktorá ležala pri knihách a hodím ju do steny pár metrov od nás. Stráže sa náhle otočia a bežia tam. Snažím sa zadržiavať smiech pri tom ako bežím za nimi. Kto by povedal, že toto bude také ľahké.

Modrý chlapec sa ocitol v kráľovskej pokladnici. Bola omnoho väčšia a plnšia ako si ju predstavoval. Pomaly kráčal okolo rôznych kráľovských klenotov ktoré boli iba tak nahádzané na seba a snažil sa nájsť onen trezor. Párkrát zakopol o náhodné zlaté predmety, ktoré sa asi skotúľali na zem. Po chvíľke si v diaľke všimol roh trezoru. Pridal do chôdze a o chvíľku ho mal pred sebou. Trezor si najskôr poriadne premeriaval : Bol obrovský, obdĺžnikového tvaru, široký a v strede jeho veľkých dvier bol zámok kde musel zostaviť spomínaný číselný kód. Opatrne na zámku nastavil dvojku a osmičku. Trezor najprv vydal zvláštny zvuk podobný kliknutiu a pomaly sa začal otvárať. Modrý chlapec neveril vlastným očiam. Vnútro trezora bolo pomaly väčšie ako jeho komnata, plné horami zlatých a iných veľmi cenných vecí ako napríklad diamantov, starých kráľovských diadémov alebo ďalších drahých kráľovských šperkov. Otvoril vrece, ktoré si so sebou priniesol a rýchlo doňho nahádzal toľko zlatých, koľko sa doň zmestilo. Znovu zatvoril trezor a pomaly sa snažil ťahať ťažké plné vrece po zemi. Zlaté neboli zrovna vhodné na krádež, pretože neboli zrovna ľahké. Modrý chlapec však nechcel zobrať iba hocijaký drahý šperk alebo kráľovský klenot, pretože keby s tým neskôr zaplatil Starcovi, možno by sa to nejako dostalo ku čiernej cisárovnej a zistilo by sa, kto je zodpovedný za túto krádež. Zlaté však môže mať hocikto. Môže sa tak vydávať za bohatého kupca, šľachtica z cudziny alebo možno aj bohatého statkára, ktorý predal svoje ovce. Na premýšľanie o tom, čo povie a za koho sa bude vydávať však mal ešte čas, predsa len sa teraz musel sústrediť na to, aby vôbec vytiahol svoje vrece von a bezpečne ho niekam ukryl, čo samozrejme nebola ľahká úloha.

.............

„Skontrolovali sme celú knižnicu, pravdepodobne lupič už utiekol. Nevyzerá to tak, že by niečo aj ukradol.“ Prišli za mnou po pol hodine potulovania sa po knižnici stráže.

„Ste si istý ? Naozaj nič neukradol ?“ podozrievavo som zdvihla obočie.

„Podľa toho, čo sme teraz videli tak nie.“

„Určite ?“

„áno.“

„A nechcete to pozrieť ešte raz ?“

„Prepáčte ale...čo sa naozaj deje ?“

„čo tým myslíte ?"

„Nevyzerá to tak, že tu nejaký lupič vôbec bol...skôr tak, že sa nás snažíte zdržovať.“

„Ono....včera v noci sa mi zdal sen, že sa do kráľovstva dnes vkradne lupič...z okna v knižnici.“

„So všetkou úctou, asi to bol naozaj iba sen..“

„Dobre teda...tak ma nasledujte ku vchodu a cestou to pre istotu ešte raz prekontrolujte...“

Strážci prikývli a pomaly ma nasledovali, pričom ešte opatrne prehľadávali police s knihami.

O pár minút som dorazila ku vchodu, strážci boli kúsok za mnou. Rýchlo som sa snažila nájsť modrého chlapca, alebo nejaký signál, že už sa odtiaľ dostal von. Nevidela som ho, začala som trocha vnútorne panikáriť, keď som si zrazu všimla, ako sa na vyleštenej podlahe pred pokladnicou niečo zablýskalo. Pomaly som sa tam išla pozrieť. Bol to jeden zlatý. Zdvihla som ho. Bolo to znamenie, že sme vyhrali.