Nastal čas spomínanej večere. Odkedy sme s Modrým chlapcom vykradli kráľovskú pokladnicu, večere sú pre mňa tvrdým orieškom, pretože mám veľkú chuť vykričať do sveta, čo sa práve stalo. Predsa len, každý máme svoje chyby, a tou mojou je napríklad túžba zdieľať všetko aspoň trochu zaujímavé so svetom. Tentokrát to však musím potlačiť, aj keby ma to veľmi lákalo. Mohli by nás kvôli tomu vyhodiť, ba možno aj úplne vyhostiť niekam do červeného kráľovstva alebo nebodaj do čierneho....a už len z tej predstavy sa mi robí husia koža. Áno, je to tak. Kráľovstvá, ktoré sa nachádzajú na kráľovských ostrovoch, sú pomenované iba podľa farieb. Možno sa pýtate – majú tieto farby vôbec nejaký význam ? Mojou odpoveďou je samozrejme, že majú. Prví obyvatelia kráľovských ostrovov medzi sebou totižto uzavreli akúsi dohodu, čo sa týkala práve týchto farieb. Boli to námorníci, ktorí na ostrovy len tak náhodne narazili počas svojej dlhočiznej cesty oceánom. Najprv ich všetky, samozrejme, poriadne preskúmali a neskôr sa rozhodli, že na ostrovoch pobudnú asi trošku dlhšie, ako pôvodne plánovali. Údajne ich všetkých bolo dokopy 16. čo im počtom presne vyhovovalo, pretože zistili, že kráľovských ostrovov je dokopy 7. To znamená, že aby to bolo spravodlivé, na každom z nich sa usídlili dvaja. Najskôr však nevedeli, ako ich spravodlivo rozdeliť, pomenovať a čo s nimi vlastne chcú robiť. Neskôr si však všimli jednu veľmi špecifickú vec, ktorú každý ostrov má. A to sú Kvety kráľovských ostrovov, ako ich teraz voláme. Tieto kvety sa nachádzajú na každom z ostrovov. Zaujímavosťou je, že keď na jar narastú, na každom ostrove narastú v inej farbe. U nás v Bielom Kráľovstve rastú biele, a takto to funguje aj vo všetkých ostatných. Podľa nich boli teda pomenované ostrovy a samozrejme aj kráľovstvá, ktoré na nich už v troška neskorších časoch vznikli taktiež. Ako som už spomínala, je ich presne 7 – Najväčšie je červené kráľovstvo, hneď za ním je čierne. Potom zelené, modré, biele, žlté a ružové. Ďalšou špecifickou vecou každého z nich je, že sa poddaní a taktiež aj ľudia s modrou krvou obliekajú vždy presne podľa farby ich kráľovstva. Takže ak by ste sa rozhodli navštíviť napríklad modré kráľovstvo, hneď by ste vedeli, že ste správne ak by všetci okolo vás boli jednoducho, no – modrý. Samozrejme nie každý takto funguje, ale povedala by som, že veľká väčšina ľudí v každom kráľovstve áno, keďže to berú ako neodmysliteľnú tradíciu, s ktorou sa jednoducho treba naučiť žiť. Ale vráťme sa k našej spomínanej večeri. Prezliekla som sa ako obvykle do jednej z mojich obľúbených bielych večerných rób, upravila sa a namierila dole schodmi. Pri stole zatiaľ sedeli iba čierna cisárovná a radca, ktorí vždy a všade chodia s len veľkým náskokom. Prisadla som si k nim a spoločne sme čakali na zbytok zámockých ľudí. Akonáhle boli všetci pri stole, kuchári nám naservírovali večeru. Bola to obrovská pečená morka so zemiakovou kašou a hrachom. Jednoducho – taká typická kráľovská večera. Samozrejme, aj čo sa nás týka – znovu sme sa pohádali o niečom úplne bezvýznamnom, ospravedlnili sa jeden druhému a tým to končilo. Tentokrát by sa mi napočudovanie ani nechcelo vysvetľovať, čo sme s Modrým chlapcom vytropili. Zdalo sa mi to príliš zdĺhavé, čo je skôr dobrá správa, keďže aspoň nebudem mať toľkú potrebu to vykričať do sveta.
Spomeň čerta a hneď sa objaví – napadlo mi, keď som v zapätí Modrého chlapca stretla na chodbe. Nevyzeral, že by mu bolo veľmi do reči, ale to ma nezastavilo a aj napriek tomu som sa mu okamžite prihovorila – „Ahoj.“„Dobrý večer“ sarkasticky sa na mňa uškrnul.
„Kam máš namierené ?“ opýtala som sa ho.
„čo myslíš ?“ unavene mi odpovedal.
„Aj keď...“ – Pokračoval, „Mal by som jednu otázku...“„Mhm...“
„Rozprávala si sa s dvornou dámou ?“
„Aha...“ hneď som pochopila. „Zjavne už aj ty si sa s ňou rozprával....“
„Rozprával.“
„A ?“
„Nechce mať už so mnou nič spoločné.“
„A to je zlé ?“
„čo to je za otázku ?“
„Veď vieš....ty si ten, čo ju doteraz len vodil za nos...“
„Máš pravdu...a je mi to ľúto, jednoducho...ona nebola veľmi pre mňa a myslím že ani ja nie pre ňu. A okrem toho, je zopár vecí, o ktoré sa teraz musím postarať, a preto mi práve nevyhovuje, keď musím stále niekomu vysvetľovať, kde som bol celý deň. Len toľko k tomu...“
„Vieš...ja len že som kvôli tebe obetovala kamarátku....“
„To ma mrzí. Dúfam, že si to medzi sebou neskôr vyhovoríte.“
„To dúfam aj ja.“
„No nič....ja asi už pôjdem.“
„Dobrú noc.“
„Aj tebe.“
Rozlúčili sme sa a pobrali sa do svojich komnát, kde sme sa neskôr poddali hlbokým driemotám...
......................................................................
Nastalo ráno. Dnes bol deň, kedy sa Modrý chlapec konečne odhodlal vydať sa za starcom a kúpiť od neho jeho čary. Všetko prebehlo tak, ako vždy. Spoločné raňajky, menšie prípravy na blízke spoločenské akcie a chvíľka, kedy všetci zvyknú zmiznúť na vzduch do kráľovských záhrad. A to bol presne jeho čas. Po raňajkách veľmi krátko pomáhal radcovi vyškrtávať hostí čo nakoniec neprídu na ples a potom sa nenápadne odpratal do svojej komnaty, odkiaľ si zobral mešec, v ktorom si neskôr ponesie zlaté. Prešiel hradnou bránou, jej kontrolou a vydal sa do lesov, kde má svoju tajnú skrýš. Cesta lesom a späť netrvá až tak dlho, a už vôbec nie rýchlim krokom Modrého chlapca. Zvládnuté to mal do hodiny a s mešcom plným pravých kráľovských zlatých sa vydal k starcovmu domu. Ešte pred svojim odchodom zo zámku si skontroloval, či je čierna cisárovná dostatočne zamestnaná, aby sa u starca náhodou nestretli. Našťastie práve zostavovala plesové menu a nevyzerala, že by sa zrovna niekam chystala. Modrý chlapec už bol skoro pri starcovom dome. Jeho plán bol začať s menšou sumou zlatých a postupne mu priplácať v prípade, že by sa mu nechcelo hovoriť. Rozhodol sa, že na starca pôjde priamo a nebude sa tváriť, ako by nič nevedel. A hlavne mu musí zaplatiť aj za to, aby o ňom držal ústa, pretože keby sa toto všetko nejako dostalo až ku čiernej cisárovnej, asi by to nebolo veľmi zdravé pre jej slabé nervy. Ani sa nenazdal a už stál pred starcovým domom. Skúsil sa pozrieť cez okno, či je starec vôbec doma, no veľa cez ne vidieť nebolo. Zaklopal a poslušne čakal, kým mu starec otvorí, teda ak mu vôbec otvorí. Pošťastilo sa mu a o malú chvíľku sa dvere pohli a starec stál priamo pred ním.
„Kto ste a čo tu chcete ?“
„Dobré ráno. Moje meno je Rafael a pochádzam zo zeleného kráľovstva. Dopočul som sa o vašich službách a zachcelo sa mi vidieť mágiu. Môžem ísť dnu ?“
„O čom to, dočerta, plápoláte ?! Aká mágia ?“
Modrý chlapec nezaháľal a rovno starcovi zamával svojim mešcom pred nosom. Starcovi akoby sa zrazu vyjasnilo a rukou mu naznačil, aby vstúpil dnu. Už sa rukou nenápadne načahoval pre mešec no Modrý chlapec si ho pritiahol k sebe –
„Na to je ešte priskoro. Najprv mi ukážte, čo ponúkate.“„A čo také by ste rád videl, Sir Rafael ?“
Modrý chlapec sa nachvíľku pozabudol a snažil sa spomenúť si na to, čo o čarodejníkoch čítal vo svojej knihe, aby starec neprišiel na to, že je podvodník. Jediné, na čo si dokázal spomenúť však boli iba elixíry. Nič viac mu na um nezišlo, aj keď sa viac-menej snažil.
„Sir Rafael ???“ Prebudil ho z jeho hlbokých myšlienok starec.
„Chcem elixír.“ Rázne mu odpovedal Modrý chlapec.
Starec bol chvíľku ticho, chytal si svoju dlhočiznú bradu a pomaly prekráčal ku svojej knižnici kde potiahol jednu z kníh. V zápätí sa v kamennej stene otvorilo už dávnejšie spomínané schodisko. Modrý chlapec naň iba ohúrene pozeral a porovnával ho s jeho tajnou skrýšou v lese. V tom však naňho starec sebavedome prehovoril : „Nasledujte ma.“
Modrý chlapec sa už len obzrel za seba a poslušne kráčal dole schodmi za starcom.
STAI LEGGENDO
Biele kráľovstvo [SK]
Fantasy„Aj mágia má svoje medze, no želania obyčajného tvora túžiaceho iba po moci ako je človek sú zväčša len sebecké a hlúpe želania, ktoré s ľahkosťou naplniť dokáže." „Chcete tým povedať, že k vám ľudia chodia iba preto, lebo si myslia, že vaša mágia i...