Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 7.

Je tmavá noc, v diaľke je počuť hukot sov a cvrčky. Čierna cisárovná kráča po dlhej kamenistej ceste pod kráľovstvom, ktorá vedie pomedzi dedinskými domami. Je zahalená, na sebe má dlhý červený plášť s kapucňou, aby ju nikto nespoznal. Svetlá v oknách sa pomaličky zhasínajú, ale cisárovná zviera v ruke lampáš. Prikráča takmer ku koncu dediny, postaví sa pred jeden z domov a začne búchať na dvere. O chvíľku jej otvorí postarší pán s dlhočiznou bradou, ktorú má zapletenú. Je nizučký, čiernej cisárovnej môže byť tak po pás. Rukou jej naznačí, aby prišla dovnútra a sfúkne jej lampáš. Jeho dom sa na prvý pohľad znútra zdá ako dom klasického dedinčana obrábajúceho pole, ale prvý pohľad často klame.

"Krista pána, nemôžete chodiť za svetla ?"

"Aracelius....nemôžu vedieť, že som tu."

"Čo odo mňa znova chcete ?"

"Máte to ?"

"Ešte nie."

"Veď ste vraveli, že to budete mať do pár dní...."

"Tak som sa mýlil."

Cisárovná sa pozerá do zeme a na tvári má výraz ktorý má Araceliusovi naznačiť, aby rozprával ďalej.

Aracelius si len povzdychne, zapáli si fakľu a jemne potiahne jednu z kníh v jeho prastarej knižnici, ktorá sa zdá byť perlou jeho chaty. Knižnica sa zrazu začne pomaličky posúvať nakraj a pomaly odhaľovať prastaré schodisko vedúce do menšej podzemnej chodbičky.

"Nasledujte ma" s unavenosťou v hlase povie Aracelius a podáva jej ruku, aby šla na schodisko.

Po chvíľke sa prechádzajú úzkou podzemnou chodbičkou keď v tom Aracelius zastaví, otočí sa k stene a ústami sfúkne prach z dverí, ktoré sa tam akosi zrazu objavili. Dvere otvorí a čierna cisárovná ho nasleduje. Zrazu sa obaja ocitnú v tmavej, ale zároveň veľmi farebnej miestnosti plnej elixírov rôznych tvarov a farieb. Uprostred miestnosti sa nachádza obrovská misa, v ktorej sa elixíry miešajú. Čierna cisárovná si dá dole kapucňu a z úžasom v tvári sa pomaličky prechádza miestnosťou. Aracelius ju sem ešte nikdy nezobral.

"Tu sa odohráva všetka mágia." S úsmevom a pýchou v hlase sa Aracelius pozrie na cisárovnú a čaká na jej reakciu.

"Nikdy ste ma sem nezobrali"

"Nikdy ste sa na to neopýtala"

Ako sa čierna cisárovná prechádza po miestnosti, číta mená elixírov položených na poličkách.

"Elixír šťastia, elixír vlasov, elixír nenávisti....kde je ten môj ?"

"Už som vám povedal, že ten váš nemám"

"Akoto že nemáte ?! Pozrite sa, koľko ich tu je ! Musí tu byť niekde medzi nimi..."

"Ja si svoje elixíry poznám, moja drahá...a som si istý, že ten váš nemám."

"A prečo nie ?!"

"Elixír, ktorý odo mňa požadujete, je jeden z najrizikovejších elixírov aj pre toho, kto ho vyrába a aj pre toho, kto požije."

"Prečo ?"

"Má nespočítateľne veľa vedľajších účinkov a nedá sa povedať, že by boli zrovna príjemné....musím byť veľmi opatrný, keď ho miešam. Základy už mám, no stále som ho ešte nedokončil. Chýba mi pár vecí, bez ktorých ho dokončiť nemôžem."

"Aké veci ?"

"Vlas úprimného človeka, zub draka a kvet, ktorý rastie len v kráľovských záhradách, kam ja prístup nemám."

"Zoženiem to, ak mi sľúbite, že ho dokončíte tento týždeň"

"To by bolo možné, ale musíte mi to priniesť zajtra večer."

"To bude ťažké, ale zrovna máme bál...tam všetko zoženiem a keď vykĺznem, nikto si to nevšimne pretože máme plný zámok."

"A ak sa vás môžem opýtať....komu chcete elixír dať a prečo ?"

"Už som vám to hovorila..."

"Myslíte, že niekto s mojím vekom si to bude pamätať ?"

Cisárovná iba neochotne pretočí očami.

"Istému radcovi.....aby mi povedal, kde je tulipánový zvitok."