Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 35.

Dvorná dáma neváhala, a okamžite po našom rozhovore aj s Modrým chlapcom sa vybrala urobiť to, čo sme od nej žiadali. Biele Kráľovstvo predsa pozná ako svoje topánky, a preto nájsť kľúč od komnaty čiernej cisárovnej nie je vôbec komplikovaná úloha. Čierna cisárovná ho nosí neustále so sebou, ale predsa len je to veľké kráľovstvo a musí ich existovať aj viac...ak by existoval iba jeden, nedávalo by to veľký zmysel. čo by sa stalo, ak by si ho náhle stratil ? Už nikdy by si sa nedostal do svojej vlastnej komnaty ? A to bol moment, kedy to dvornej dáme konečne prišlo na rozum. Na kľúčoch predsa vôbec nezáleží...čierna cisárovná je natoľko paranoidná a opatrná, že aj keby existovala nejaká kópia jej kľúčov, mala by pri sebe aj tú. Dvorná dáma však prišla na niečo omnoho lepšie. Čierna cisárovná je predsa taktiež len človek, tak isto, ako my ostatní. To znamená, že má slabiny. Je všeobecne známo, že jej najväčšou slabinou vždy bola a aj bude – jej vlastná matka. Čo však veľa ľudí v Bielom kráľovstve netušilo bol fakt, že čierna cisárovná nie je vo vnútri tak úplne čierna. Prečo, pýtate sa ? Nuž, jej druhou najväčšou slabinou sú totiž práve muži. Áno, muži. Tí muži, ktorý sa k nej dokážu dostať, sa od nej už nikdy nedostanú – pretože je to takmer nemožné. Posledný muž, ktorý sa odvážil vstúpiť do osobného priestoru čiernej cisárovnej bol jeden z našich komorníkov. Povedzme len, že to neskončilo veľmi dobre a čierna cisárovná si doteraz lieči svoje zlomené srdce tým, že ho neustále komanduje, kritizuje, a preháňa z jedného kúta kráľovstva do druhého. To, čo však nikto okrem dvornej dámy nevedel bol fakt, že to je celé len obyčajný akt na nás všetkých, aby sme si nikto nemysleli, že by k nemu mohla stále niečo pociťovať. Dvorná dáma to taktiež neprehliadla až do chvíle, kedy raz pristihla čiernu cisárovnú, ako celú noc vyšívala jeho tvár na svoj vlastný koberec. Túto znalosť si však nechala sama pre seba práve pre prípad, ako je napríklad tento. Nepotrebuje hľadať kľúče, ani bezdôvodne rozptyľovať čiernu cisárovnú tak, aby nemohla vojsť do svojej komnaty...potrebovala len presvedčiť istého komorníka, aby jej pomohol, a všetko ostatné pôjde ako na masle.
Vybrala sa teda do zámockých záhrad, kde sa práve dnes museli všetci komorníci starať o rastliny. Na jej tvári sa rozprestieral obrovský úsmev, pretože bola na seba veľmi pyšná za to, že má tak úžasné nápady. Po chvíli už ho zbadala – jej lístok do cisárovninho súkromia, priamo pred jej očami. 
Upriamila naňho svoj pohľad a na znak začínajúcej sa konverzácie si jemne odkašľala. Komorník si ju okamžite všimol, zdvihol svoj pohľad od roboty a poslušne za ňou pribehol.

„Deje sa niečo, pani ?“ ľahko sa dvornej dáme poklonil a jemne jej pobozkal ruku.

„Potrebujem od vás malú láskavosť...“ lákavým hlasom začala s prehováraním.

„Som vám k službám“ nevediac, o čo sa jedná jej odpovedal.

„Dobre, možno to nie je až tak malá láskavosť...“ zneistela dvorná dáma.

„Všetko, čo si želáte.“

„Potrebujem od vás, aby ste sa na jeden deň vrátili späť ku čiernej cisárovnej.“ Vyletelo z nej sebavedome.

„čo prosím ?!“ Komorník pomaly prestával s jeho etiketovou slušnosťou.

„Znie to veľmi zle, ale...“

„Ale ?!“ začínal jemne panikáriť.

„Ste naša posledná nádej...“
Dvorná dáma zvolila taktiku prosenia o pomoc.

„Vaša posledná nádej ? Je mi veľmi ľúto, že sa vás to musím takto opýtať, ale...o čom to, preboha, rozprávate ?!“

„Viete...problém je, že vám to asi nemôžem tak úplne prezradiť, ale musíte mi veriť.“