Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 32.

Noc uletela rýchlosťou dostihového koňa a každú z izieb v Bielom kráľovstve opäť vysvietili príjemné slnečné lúče. Teda, skoro každú...za mreže zámockého žalára sa teda veľa svetla nedostalo.  Účinky elixíru pravdy počas noci plne vyprchali a Modrý chlapec si už znova dokázal udržať chladnú hlavu, no ani tá mu už veľmi nevedela pomôcť. V žalári sedel úplne sám, všetky ostatné cely boli prázdne a nikde naokolo nebolo počuť ani len hlások. Čakal by, že ho sem príde čierna cisárovná po včerajšku aspoň „priateľsky“ pozdraviť, no ani tá sa ešte neukázala. Čo sa vlastne stalo ? A ako to má teraz napraviť ? Po včerajšom cirkuse pri podávaní cisárovninho „čaju“ už všetci vedeli, kde sa posledný mesiac potuloval a koho kroky pozorne nasledoval. Bude mu však niekto ešte veriť po tom, ako bol prehlásený za zradcu, klamára a odnesený do žalára ? čo si o tom všetkom pomyslí Adphine, keď sa vráti z Modrého kráľovstva ? Teda, ak sa vráti... 
Modrý chlapec sa ešte aspoň naposledy poobzeral po svojej cele s nádejou, že tu možno ešte zahliadne niečo, čo by mu mohlo pomôcť sa odtiaľto dostať. Každý jeho pokus však bol márny, pretože v jeho cele sa nenachádzalo nič okrem tvrdej postele a holej steny. Zostávalo mu len jediné – počkať, kým ho niekto príde navštíviť a dúfať, že aspoň jedna osoba v tomto kráľovstve bude ochotná si vypočuť jeho pravdivé slová. 
Čo však Modrý chlapec nevedel bol fakt, že pred Modrým zámkom už bol postavený koč a zapriahnuté kone.

........................................................
Moje včerajšie rozhodnutie o predčasnom návrate do Bieleho kráľovstva sa počas noci nezmenilo. Bola som pevne rozhodnutá o tom, že jediné, na čom mi v tomto momente záleží je moje vlastné šťastie a to, aby moje slová neboli povedané tak neskoro, ako Zacheartove.  Na tom, čo sa po mojom odchode stane s Modrým kráľovstvom teraz nezáležalo. Verila som kráľovi Zacheartovi a tomu, že to všetko zvládne aj sám, bez mojej pomoci a bez toho, aby som po ňom prevzala trón. A kto vie, možno sa ešte rozhodnem o opaku a vrátim sa. Práve teraz na tom však nezáležalo. Pred odchodom som ešte nechala Fala vybrať mi šaty a vychystať ma, pretože od momentu môjho príchodu sem to bola jediná vec, po ktorej túžil. Pripomenúť si na mne, aké to bolo, keď to isté mohol robiť s mojou mamou.

„No tak, už to je ?“ Nedočkavo na mňa vykrikoval z pred dverí.

V zápätí som ich aj otvorila. Zhíkol a z očí sa mu začínali valiť slzy.

„čo sa stalo ? Je niečo zle ?“ Zľakla som sa.

„Nie...Práveže....“ usmieval sa na mňa z poza plaču, „Vyzeráš presne ako ona.“

V tom momente som to už viac neudržala ani ja a silno som ho objala.

„Pod, musí ťa vidieť aj Zacheart...“ pošepkal mi pri tom do ucha.

Prikývla som a spoločne sme sa vybrali k zámockej bráne, kde na nás už všetci nedočkavo čakali. Hneď, ako ma len zbadali z diaľky, som na nich videla ich obrovské úsmevy. Keď som pristúpila ešte bližšie všimla som si, že Fal nebol jediný, komu po tvári stekali slzy spomienok. Kráľ Zacheart vyzeral, akoby sa mu na malú chvíľku úplne zastavilo srdce. Neprekvapilo ma to. Po tom všetkom, čo mi včera povedal už viem, aké hlboké boli jeho city k mojej mame, a ako veľmi ho to všetko doteraz bolí...
Možno sa hovorí, že čas vylieči všetko...ale podľa mňa to nie je tak úplne pravda. Samozrejme, niektoré rany sa časom dokážu zahojiť...no aj napriek tomu ti vždy zostane aj jazva. Jazva, ktorá s tebou bude po zbytok tvojho života, a môže si každý hovoriť čo chce, ale jednoducho to tak vždy bolo a aj bude. Čas nikdy neliečil úplne...čas nás len naučil žiť s našimi jazvami. Presne tak, ako kráľ Zacheart musel žiť s tou jeho. Každý deň sa musel zobúdzať do sveta, v ktorom už naďalej jednoducho nechcel byť...no aj napriek tomu všetkému tu stál a bol pripravený urobiť všetko, čo mohol, len aby to tu celé udržal pokope. A to bola vec, ktorú som na ňom obdivovala najviac. Všetkými svojimi silami sa snažil po smrti mojich rodičov opraviť Modré kráľovstvo, pričom on bol ten, ktorý najviac potreboval opraviť. Ale bol tu, dokázal to.

„Adphine....“ silno ma objal. „Budeš nám tu veľmi chýbať...“

Usmiala som sa. „Kto povedal, že sa k vám o chvíľku nevrátim ?“

„Dúfam, že nie.“ Pustil ma z jeho objatia.

„Ty...nechceš aby som sa už vrátila ?“ Zmätene som sa mu pozrela do očí.

„Znamenalo by to predsa, že ti niečo v Bielom kráľovstve nevyšlo, a to ti predsa nikto z nás nepraje..“

„Oh...“ Po líci mi začala stekať malá slza.

Zacheart sa načiahol a z tváre mi ju nežne zotrel. „Nie je žiadny dôvod na plač...“ Usmial sa na mňa.

„To sú slzy šťastia...ja len...po prvý krát v mojom živote mám pocit, že mám rodinu.“

Všetci sme sa ešte naposledy objali pred tým, ako som nastúpila do koča. Kone sa začali pomaly rozbiehať a ja som ešte cez okienko posledný krát všetkým zamávala. Pomaly sme sa začali vzďaľovať, keď zrazu ešte kráľ Zacheart zakričal jeho posledné slová : „V tých šatoch vyzeráš krásne...tak, ako ona.“ Tieto slová vo mne vyvolali príjemný pocit...“tak, ako ona.“ Zopakovala som si to ešte v mojej hlave. Všetko bolo presne tak, ako to aj byť malo....teda, aspoň do môjho konečného príchodu do Bieleho kráľovstva.
Bolo ráno. V kráľovstve sa už vedelo, že môj príchod sa blíži. Všetci boli postavený vedľa seba pred hlavnou bránou a netrpezlivo ma očakávali. Všetci, až na jedného....
Hradby sa za nami už zatvárali a môj koč zastavil. V zápätí mi kočiš podával ruku a za ním sa pomaly začala otvárať aj hlavná brána. Niečo však nebolo úplne v poriadku. Opatrne som vystúpila a zbadala ich tváre. Tá, ktorú som však chcela vidieť najviac sa jednoducho...neobjavila. Pred prekročením prahu zámku som si ich ešte raz poriadne prezrela...a nemýlila som sa. Po chvíľke ma pochytili obavy. Vykročila som smerom do zámku a postupne pridávala na rýchlosti. Niečo sa dialo. Všetci na mňa pozerali tak, akoby mi práve chceli povedať niečo veľmi zlé. „čo sa deje ?“ čím bližšie som sa k ním približovala, tým hlasnejšie sa mi vyslovovala v hlave táto otázka. Až dokým nenastal ten moment. Nezvítala som sa ani z jedným z nich.

„Kde je ?!“ pohľadom som prepichovala Princeznú.

Tá sa len zhlboka nadýchla a potichu mi odpovedala „V žalári.“