Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 29.

“tak....dovoľ mi ti predstaviť mojich dobrých priateľov.“ Usmial sa na mňa Zacheart. Spoločne sme sedeli pri stole a jedli naše prvé spoločné raňajky v Modrom zámku. Vonku pršalo a ja som sa aj napriek tomu, že som tu nebola od môjho ranného detstva cítila nostalgicky. Zrazu si k nám prisadlo pár ďalších veľmi milo vyzerajúcich ľudí.

„Veľmi ma teší !“ Ako prvá sa mi prihovorila okrúhlejšia pani v strednom veku. „Nemôžem uveriť, že si nažive, a že ťa konečne vidím pred mojimi očami....ešte stále si pamätám, ako si len kopkala svojimi maličkými nožičkami v tvojej malej modrej kolíske....ach, to boli časy...“ Priblížila sa ku mne a rukou ma chytila za líce. Nepamätala som si ju, no aj tak som mala pocit, že ju poznám.

„Tak....toto je Madam Mavena. Starala sa o teba, keď si bola malá. Boli ste si veľmi blízke.“

„Tak to mám radosť, že vás znova vidím...“ Usmiala som sa na ňu.

„Ale notak, dieťa moje...Kto ti nakázal mi vykať ? Ja som ako tvoja druhá matka....veľmi sa na ňu podobáš....je tak, Fal?“ Veselo sa pozrela na už postaršieho vychudnutého muža, ktorý sedel hneď vedľa kráľa Zachearta.

„Veľmi....až priveľmi.“ Usvedčil jej.

„Toto je pán Fal. Bol to veľmi blízky priateľ tvojej mamy. A taktiež jej navrhoval všetky jej róby, ktoré nosievala na slávnostiach.“

„Len tak podotýkam fakt, že jej róby sú ešte stále v zámku, a ja sa už nemôžem dočkať, ako si ich znova oblečie niekto iný.“ Usmial sa na mňa, a ja na neho.

„Už si ju previedol našim pokladom ?“ Veselo sa opýtala Madam Mavena.

„áno, už včera. Ale možno by sme jej mali ukázať viac, ako len vnútro zámku....Nasledujte ma.“ Král Zacheart sa natešene postavil od stola a rukou kývol na vojaka, ktorý nehybne stál pri dverách kráľovskej kuchyne. Ten naňho len kývol hlavou a odyšiel.

„Kam sa chystáme ?“ Zmätene som sa otočila na kráľa Zachearta.

„Ukázať ti, čo je tvoj skutočný domov. Poď...“ Postavil sa od stola a podal mi ruku. Všetci ostatní nás nasledovali.

Pomaly ma vyviedol von, kde ešte stále pršalo. V diaľke už na nás však čakal nejaký koč, do ktorého sme spoločne nasadli. Za tú malú chvíľku sme aj stihli premoknúť, ale nikomu z nás to nevadilo. Kráľ Zacheart zakýval hlavou na kočiša a náš koč sa pomaly rozbiehal.

„Kam ideme ?“ Začínala som byť zvedavá.

„Na to najkrajšie miesto, aké si kedy videla.“

Náš koč sa stále zrýchľoval a dážď pomaličky ustupoval. Modré kráľovstvo bolo naozaj veľmi nádherné, a to som z neho ani veľmi nevidela. Alebo možno aj áno, ale nepamätala som si to.

„Teraz doprava.“ Nariadil Kráľ Zacheart kočišovi.

„Ideme tam, kam si myslím, že ideme ?“ Ozvala sa Madam Mavena.

„A kam inam by si chcela ísť ?“ Pohotovo jej odpovedal Fal.

Ešte stále bola celkom tma, a tak som sa toho vyzeraním z okna veľa nedozvedela. O chvíľku sme vošli do lesa a vybrali sa mierne hore kopcom. Takto sme pokračovali ešte asi desať minút, až dokým sme konečne nedorazili na vrchol. Tam sme zastali a všetci začali byť nedočkavý. O chvíľku nám kočiš prišiel otvoriť dvere a pomohol nám bezpečne vystúpiť. Najprv vyšla Madam Mavena, za ňou Fal, potom prišiel rad aj na mňa. Kočiš mi podal ruku, ja som vystúpila a v momente sa zastavila.

„To je....je to to, čo si myslím ?“

„Bude to len to, čo chceš, aby to bolo.“ Usmiala sa na mňa Madam Mavena.