Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 17.

„Princezná“ poťuká čierna cisárovná Princeznú po ramene, akonáhle prechádza okolo – „Môžeme sa, prosím, porozprávať ?“ opýta sa až s podozrivo pokojným tónom v hlase.

„Samozrejme,“ Odpovedá jej Princezná – „Prosím, sadni si.“ Ukáže na jedno z červených kresiel, ktoré sú v ich blízkosti.

Čierna cisárovná si teda sadne, princezná oproti nej.

„Vyzeráš celkom ustarostene. Deje sa niečo ?“

Čierna cisárovná si pomaly rukou prehrabne jej rozpustenými vlasmi a uprene sa zahľadí na Princeznú. „Pamätáš si na tie časy, keď sme zvykli obchodovať s jahodami ?“

„pamätám...veď predsa, tak sme sa spoznali... a ?“

„A pamätáš si aj moju matku, však ?“

„Veľmi matne, ale....áno, pamätám.“

„Chce nás prísť navštíviť. Už zajtra ráno.“

„Tak nech príde...“

„Ale...nechápeš ? Naozaj si nespomínaš na moju matku ?“

„Prečo ?“

„Ak by si si ju naozaj pamätala, nechcela by si, aby prišla na návštevu...“

„Je to tvoja matka...prišla by za tebou, nie za mnou...“

„Ver mi, ak príde moja matka, tak príde za všetkými vrátane teba, nie len za mnou...bude kritizovať všetko, čo vidí ešte predtým, ako to vidí, bude kritizovať tvoju vládu, strážcov, personál, zámok, jedlo, komnaty...“

„Tak jej jednoducho povedz, nech sem nechodí, ak je to naozaj taký veľký problém...ale uisťujem ťa, že ja sa teda kritizovať nenechám. Nech kraľuje ona sama, keď sa nej nepáči.“

„Stále si ju nepamätáš ?“

„Nie....“

„Naposledy hodila do radcu striebornú vidličku...“

„Moment....my sa bavíme o tejto matke ?!“

„Celý čas....“

„To je tvoja matka ?“

„áno, bohužiaľ, to je moja matka...“

„Myslela som si, že to bola matka radcu...mali rovnaký temperament.“

„Tak to ťa asi sklamem...“

„Tak to teda nie, táto harpya sem už nevkročí..“

„Trošku neskoro...z čierneho kráľovstva vyrazila už včera.“

„Tak nech sa preboha, otočí ?“

„A ako jej to mám už podľa teba povedať ?“

„Tak to neviem, ale hlavne nech sem ani nechodí.“

„Aj keď je možno zlá, stále je to moja matka...nemôžem ju len tak vyhodiť.“

„Ty nie, ale ja áno.“

Čierna cisárovná si ustarostene povzdychne: „Len som ti to chcela oznámiť, aby si sa potom nečudovala. Snáď to tentokrát nedopadne tak zle, ako keď tu bola naposledy. Pokúsim sa s ňou niečo urobiť.“

Princezná najprv zamyslene pozerá do zeme a je ticho. Po krátkej chvíľke nepríjemného ticha sa jej pohľad znovu upriami na čiernu cisárovnú : „V poriadku. Teda, nie v poriadku, ale znova opakujem, je to tvoja matka, tvoja zodpovednosť a preto ja nemám do toho slovo. Len dúfam, že to zvládneš.“ Ešte jej venuje jeden nechcený malý úsmev a odíde preč.

Medzitým sme sa s Modrým chlapcom stihli v poriadku a s čistým svedomím vrátiť do zámku. Strážcu pri bráne už vystriedal niekto iný, a tak sme sa vyhli zbytočným podozrievavým konverzáciám. Modrý chlapec vrátil koňa a voz do stajní a obaja sme sa uťahaní pobrali do našich komnát. To sme však ešte netušili, že okrem priveľa ukradnutých zlatých máme tieto dni aj iné problémy, ktoré sa však, bohužiaľ, nedá len tak schovať do skrýše v lesoch. Alebo teda by sme to asi nemali robiť.

Modrý chlapec dorazil do svojej komnaty a unavene sa zvalil na svoju posteľ. Potichu pozeral do stropu a na nič konkrétne nemyslel. Už sa mu pomaly začali zatvárať oči, keď v tom jeho bdenie prerušilo silné klopanie na jeho dvere. Neochotne sa zgúľal z postele a otvoril ich. Osoba stojaca pred nimi ho vôbec neprekvapila.

„áno ?“ s ospalým hlasom začal Modrý chlapec.

„Vieš, prečo som tu ?“ Pozrela naňho dvorná dáma.

„Pravdepodobne ?“ nič nevediac pokračoval Modrý chlapec.

Dvorná dáma bez slova vkročila dnu a sadla si na jeho posteľ.
„Prosím, mohol by si aspoň skúsiť mi chvíľku neklamať ?“ začala sa pomaly rozčuľovať.

„Nemám ani poňatia, o čom hovoríš.“

„O tebe a o dvornej Lady.“

„Dvornej Lady ?“ nechápavo krútil hlavou Modrý chlapec.

„O vašom malom “romániku“ „

„Romániku ?!“ Modrý chlapec vybuchol do smiechu. „Prepáč...ale čo to, prosím ťa, táraš ?“

„Neuveriteľné, ako ti ešte nie je ťažko z toľkých lží. Veď ona sama mi to povedala.“

„čo ti povedala ?“ zmätene pokračoval Modrý chlapec.

„No, to nebola iba ona. Najprv mi niekto povedal, ako ťa videl vchádzať do jej komnaty, alebo naopak, to už si nepamätám, no podstatné je, že sa mi priznala, čo sa v tej komnate stalo.“

Modrému chlapcovi to v momente došlo. Snaží sa nás kryť – pomyslel si. Preto sa rozhodol hrať podľa tých istých pravidiel aj on.

„Dobre, máš pravdu. Urobil som niečo, čo som nemal. Znectil som teba, poškvrnil som seba a mám kvôli tomu výčitky, preto sa radšej tvárim, akoby som o tom nevedel. Snažím sa zabudnúť.“

„Vedela som to ! Vždy, keď sme boli všetci spolu, tvoje pohľady miesto mňa smerovali na ňu, bol si pri mne vždy neistý a snažil si sa vždy vyvlieknuť z chvíľ, kedy by sme mohli byť spolu. A aby toho nebolo málo, vy obaja ste rovnaký. Nikdy som si to až tak nevšímala, no teraz je to priam do očí bijúce. Ste ako jeden. V mojich očiach už však nie v dobrom zmysle.“

„Ako jeden ? čo tým myslíš ?“

„Obaja vynikáte z kráľovského davu ľudí, máte podobné názory, podobný humor a obaja ste rovnako vypočítavý a záleží vám len na samých sebe.“

„Z toho, čo si teraz povedala, nie je skoro nič pravda.“

„že nie ?“ napol smutným a napol nahnevaným hlasom povedala Dvorná dáma, predtým ako sa zdvihla, nenechala Modrého chlapca už viac prehovoriť a odišla z jeho komnaty.

Po tomto rozhovore sa Modrý chlapec radšej zamkol a bez slova sa vrátil k tomu, čo mal už načaté a v čom ho dvorná dáma prerušila – bezduché pozeranie do stropu. Už ani poriadne nevedel, ako by sa ďalej obránil keby ho dvorná dáma nechala ešte aspoň prehovoriť, a tak už nemalo zmysel nad tým ani rozmýšľať. Keby mi naozaj záležalo iba na samom sebe, neocitol by som sa tam, kde som teraz – pomyslel si a pomaly pri tom privieral oči, keď si zrazu spomenul na spoločnú večeru, ktorá ho dnes ešte čaká a na ktorú tentokrát už nemôže zabudnúť, ba nebodaj ju ešte aj prespať. Kto vlastne vymyslel tie spoločné večere ?