Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 27.

Ples už skončil a všetci šľachtici sa pomaly poberali naspäť do svojich kočov. Ja a kráľ Zacheart sme sa už tiež chceli pobrať preč, a tak som sa so všetkými začala lúčiť. Ved predsa sa ani nevie, ako dlho v Modrom kráľovstve nakoniec pobudnem. Ako s posledným som sa rozlúčila s modrým chlapcom, ktorý mi ešte poprial veľa šťastia, a aby som sa rozhodla tak, ako to mne samej príde najsprávnejšie. Spolu s kráľom Zacheartom sme následne nasadli do koča a začali sa vzďaľovať. Bolo to zvláštne. Biele kráľovstvo som neopustila od vtedy, od kedy som spolu s ostatnými bola vymenovaná za jeho člena. Nemala som na to dôvod, pretože všetko, čo som potrebovala, sa nachádzalo tam. Neviem, či nad mojou mysľou prevažoval viac strach alebo radosť. S kráľom Zacheartom sme sa viac veľmi nerozprávali, asi preto, že sme si obaja šetrili svoje slová až na náš príchod. Cesta trvala pár dní. Bola pokojná, bezproblémová. Prešli sme cez pár kráľovstiev, cez oceán medzi nimi, zastavovali sme sa počas nocí. Práve sa naše kone dreli cez začarovaný les, keď nám náš kočiš oznámil, že sme práve prešli cez hranice Modrého kráľovstva. O hodinu sme z neho vyšli a konečne ho uvideli. Krásny, dlhý, presklený most ktorý prechádza cez najznámejšiu a najmohutnejšiu rieku na celých kráľovských ostrovoch, smaragdovú rieku. Za mostom sa týčil nádherný modrý zámok, pred ktorým už nás čakali obrovské davy ľudí, v pozadí hrali fanfáry, všetci hádzali modré kvety do cesty, a snažili sa nakúkať cez okná koča, aby konečne videli ich očakávanú stratenú princeznú dúfajúc, že si ich zoberie do svojich rúk, a modré dedičstvo bude naďalej tak perfektné, ako bolo doteraz. To však ale ešte netušili, že to, po čom dúfali, sa nikdy nestane. Koč sa čím ďalej tým viac približoval ku hlavnej bráne a mňa prepadol náhly strach. Kráľ Zacheart si to všimol, položil mi svoju ruku na rameno a kývol na mňa hlavou zo slovami : „Oni to pochopia“. Venovala som mu jeden malý úprimný úsmev, zhlboka sa nadýchla, rýchlo sa upravila a zatvorila oči. Zrazu všetci stíchli a hlavné fanfáry zahrali krátku znelku, ktorá nám oznamovala, že sme sa mali pripraviť na vystúpenie z koča. Kočiš otvoril dvere a nastavil svoju ruku, aby mi pomohol von. Potlačila som svoj strach a vystúpila von. Zrazu nastalo zvláštne ticho. Všetci na mňa bez slova, prekvapene pozerali a čakali, čo im poviem. Za mnou vystúpil kráľ Zacheart, ktorý ma zobral za ruku a zaviedol na malé pódium pred bránou. Postavil sa do jeho stredu, rozpažil ruky začal hovoriť tie slová, na ktoré všetci tak netrpezlivo čakali :

„Je mi veľkým potešením byť znova v mojej rodnej zemi. Ale ako už asi všetci viete, tentokrát som ale  neprišiel sám.“ Z davu stále nebolo počuť jediný hlások.

„Adphine, moja neter, a vaša znovu nájdená princezná !“ podal mi ruku a naznačil, že je rad na mne.

Neisto som pristúpila dopredu. Všetky oči na mňa smerovali.

„Je mi veľkým potešením tu teraz stáť...“ začala som. „Ešte len pred pár dňami som nemala ani len tušenia, čo ma čaká a prečo som vlastne nikdy nevidela mojich skutočných rodičov...no potom mi prišiel istý list. List, vďaka ktorému som prebdela posledné noci. List, ktorý mi oznámil, že mám stále rodinu....a že som doposiaľ celý život žila bez toho, aby som vedela, že miesto kde som žila, miesto kde som vyrastala, nie je moja rodná zem...a že mojím osudom odjakživa bolo byť vašou kráľovnou.“

Dav sa rozkričal. Všetci sa tešili, opakovali moje meno, boli nadšený.

„Ale nie vždy sa rozhodneme ísť za našim osudom....“
dav znova stíchol.

„A preto si myslím, že by bolo správne vám to povedať tu a teraz, narovinu. Aj ja som jedna z tých ľudí, ktorý sa rozhodli zvoliť si inú cestu.“

Ticho sa znova premenilo na neznesiteľný krik. Už to však nebol krik radosti. Ľudia sa proti mojim slovám búrili.

„Je mi to ľúto !“ krik pokračoval. „Stále neviem, aké rozhodnutie nakoniec urobím...ale váš kráľ....je úžasný kráľ aj bez mojej pomoci.“

Ľudia sa ešte stále búrili, ale už to moje slová zachrániť nemohli, a tak znova dopredu pristúpil kráľ Zacheart.

„To by už stačilo !“ skríkol do davu a všetci znova nachvíľku stíchli. „Viem, že jediné, po čom túžite, je modrý dedič...ale taktiež je u nás pravidlo rešpektu. A to platí aj pre Adphine. Každý z nás má právo urobiť svoje vlastné rozhodnutia....a ona nie je výnimkou.“

Všetci len pobúrene pozerali, ale slovko už nevydali. Vedeli, že aj ak sa im to možno nepáči, slová kráľa Zachearta boli pravdou a nikto z nich nemal žiadne právo súdiť ma len preto, že som sa rozhodla nebyť ich nastávajúcou kráľovnou. Nebolo to ich rozhodnutie.

S kráľom Zacheartom sme zišli z pódia a spoločne s rytierskym sprievodom sme vošli do zámku. Brány sa pre istotu zatvorili a všetci okrem zámockého personálu a nás zostali vonku. Nechceli sme nič riskovať, aj keď sme vedeli, že obyvatelia Modrého kráľovstva sú čestný a s najväčšou pravdepodobnosťou by sa nepokúsili nikomu ublížiť. Za bránou sa nachádzala krásna farebná záhrada s ovocím a modrými kvetinami, ktorá slúžila ako predsieň zámku a zároveň hlavný zdroj ovocia v Modrom kráľovstve. Kráľ Zacheart ma ňou previedol, poukazoval mi jej obsah, porozprával mi o jej pôvode, ako ju postavili, a ako postavili celý zámok. Ako ďalšie nasledovalo vnútro zámku. V Modrom kráľovstve bolo veľa vecí presklených. Aj vďaka tomu bolo známe. Väčšina vecí v zámku bola teda taktiež presklená. Možno práve to bolo to, čo tomuto zámku dávalo jeho kúzlo. Hneď pri vchode do zámku sa nachádzala takzvaná diamantová sieň, kde boli vyvesené obrazy všetkých terajších či minulých panovníkov. Moje oči ihneď zachytili to, čo som do Modrého kráľovstva vlastne prišla hľadať. Obrovský obraz mojich rodičov a mňa, keď som mala 3 roky. Tento obraz mal v diamantovej sieni špeciálne miesto. A chápem prečo. Ich smrť bola ešte stále záhadou. A teraz sa k tomu pridala ešte aj záhada toho, ako som vlastne prežila ja. Malé, bezmocné a na smrť vystrašené trojročné dieťa v snehovej búrke. Pred obrazom som ticho stála a pomaly si začala uvedomovať, že som vlastne nikdy nezabudla na ich tváre. Vždy boli vyryté v mojej pamäti, len som časom sama seba presvedčila o tom, že sú to ľudia, ktorých som si len vymyslela, a že nie sú vôbec dôležitý. Postupne preto z mojej pamäti začali miznúť. Ale teraz....až teraz som si uvedomila, že mám viac spomienok, ako sama tuším.