Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 1. [prológ]

A tak sme tam len stáli. Jeden, vedľa druhého, akoby sa nikdy nič nezmenilo. Nikto sa nezmohol ani na slovo. Slová by v  tomto momente nič neznamenali. Všetci sme mysleli len na jednu, a tú istú vec. Všetci sme mali pred očami ten istý pohľad a v hlave tú istú myšlienku, akoby sme boli len jedna a tá istá osoba, akoby sa všetko, čo sa medzi nami stalo, vytratilo.
Už nikdy nič nebude rovnaké.
Už nikdy viac nebudeme tancovať.
Už nikdy viac nebudeme oslavovať.
Ozívali sa len kriky.
Kriky ľudí, ktorý nám verili.
Kriky matiek, ktoré vystrašene hľadali svoje deti v masách ľudí.
Kriky mužov, ktorý si roky ničili svoje ruky, ktorý do tohto miesta dali pot a krv.
Kriky detí, ktoré po prvýkrát pocítili, aké je to nebyť doma v bezpečí.
Naše telá boli úplne otupené, ale nikto z nás nebol schopný vyroniť ani len jedinú slzu.
Vedeli sme, že je koniec. 
Vedeli sme, že už nikdy nebudeme rovnakí.
Vedeli sme, že po tomto všetkom budeme musieť ísť každý svojou cestou.
Boli sme však pripravení ?
Je vôbec niekto niekedy pripravený ?
Len na zlomok sekundy som zdvihla zrak a zadívala sa na neho.
Cítil môj pohľad.
Počul všetky moje slová, aj keď som nikdy neotvorila ústa.
Ale napriek tomu sa ani len neobzrel.
Bol studený ako ľad.
A tak ako on, aj ja som počula všetky jeho slová.
Nepáčili sa mi. Nedokázala som si ich pripustiť.
Urobil to raz - urobí to znova.
Netuší, čo mi spôsobuje.
Nedokáže pochopiť hodnotu svojich slov.
Nevidí moje slzy.
Necíti moju bolesť.
V jeho zreničkách sa odráža obraz obrovských plameňov, no on nedokáže ani len žmurknúť.
Nepovedal ani slova, ale bolo to, akoby na mňa kričal.
Akoby chcel, aby som zmizla.
Akoby sme boli len obyčajní cudzinci.
Akoby ani nikdy necítil nič iné, len chlad.
Nedokázala som od neho odtrhnúť svoj pohľad, aj keď som sa cítila, akoby som sa pomaly strácala.
Akoby som každou sekundou umierala viac a viac.
Akoby som bola len už len telo.

Prešlo pár minút.
Nikto z nás sa ani len nepohol.
Nikto z nás ani len slôvka nevydal.
A tak sme tam len stáli.
Stále s tou istou myšlienkou v hlave, stále s tými istými pocitmi v tele.
Stáli sme tam a pozerali sa, ako všetko, čo sme milovali, pohlcujú plamene.

...........................................................

Biele kráľovstvo - to je miesto, kde žijem a kde pred dvoma rokmi korunovali istú princeznú. Nie, ja nie som tá princezná, len aby som to upresnila. Naše kráľovstvo sa nachádza na kráľovských ostrovoch, presnejšie na tej slnečnej časti a dalo by sa povedať, že tu máme po celý rok jar. Žijeme v zámku na kopci, nie malom, nie veľkom, ale peknom. So zámkom sú tu aj zámocké záhrady a menšia dedinka, kde bývajú poddaný. Na hrade bývajú zväčša iba ľudia, ktorý majú v sebe aspoň kúsok modrej krvi alebo ľudia, ktorý tu varia, upratujú, a robia podobné práce. Okrem princeznej boli vymenované aj iné tituly, napríklad titul radcu, cisárovnej a dvornej dámy, pretože každá princezná musí mať svoju dvornú dámu. Otázkou však je, ako to, že korunovaná princezná nie je kráľovná ? Odpoveď je takáto : naše kráľovstvo má veľmi dlhú etiketu, v ktorej je napísaných veľmi veľa zákonov. Niektoré nedávajú zmysel, niektoré treba prísne dodržiavať, s niektorými si však môžeš aj dopomôcť, presne tak ako naša princezná. Je všeobecne známo, že aby sa z princeznej stala kráľovná, musí si vziať princa, alebo aspoň nejakého šľachtica. Väčsinou sa týto dvaja zosobášení ani veľmi nepoznajú, ale musia sa jednoducho naučiť spolu kraľovať a žiť. Niekedy to je jednoduché, niekedy máš chuť mu dať jed do vína. Problém bol, že našej večne zasnenej princeznej sa takáto možnosť nepáčila, a chcela kraľovať sama. Pre takéto prípady tu však existuje jedna niekedy veľmi užitočná, ale niekedy aj veľmi hlúpa vecička, nazývaná tulipánový zvytok. Tento zvytok sa berie veľmi vážne a niekedy môže byť veľmi nebezpečný, ba môže skončiť aj katastrofou. Tu však vždy musí byť tak, ako princezná rozkáže, a tak si zvytok vybojovala. Naposledy bol podpísaný pred tridsiatimi rokmi, pretože ako som už hovorila, niekedy je možno lepšie sa mu vyhnúť a jednoducho si zobrať šľachtica. Prečo ? Tento zvytok funguje veľmi jednoducho - ak ho podpíšeš, celé kráľovstvo je tvoje, iba nemeníš svoj titul na vyšší. Má to však jeden háčik : Ten, kto tento zvytok nájde počas doby kraľovania niekoho, kto ho podpísal a zničí ho, kráľovstvo zrazu patrí jemu. Môže to byť doslova ktokoľvek. Toto však princezná vyriešila veľmi jednoducho - vymenovala jedného z tých najlepších radcov, akých tu na ostrovoch máme a hneď po jej korunovácii a podpísaní zvytku mu ho odovzdala, aby ho schoval. Pre radcu to bola ťažká úloha, ešte ťažšie pokušenie ho nezničiť vlastnými rukami. Úloha radca ho však bavila viac, ako keby kraľovaľ on a navyše mu aj princezná ponúkla veľkú odmenu, takže by sa mu to ani veľmi neoplatilo. Svoju úlohu si splnil a sľúbil, že už nikdy nikto zvytok nenájde a od tej chvíle už o ňom ani neprehovorí. Takže ak hladáš zvytok, presveč radcu. Háčik je však v tom, že radcu sa jednoducho presvedčiť nedá.
Odvtedy tu teda všetci žijeme pod vládou princeznej, samozrejme aj ako jej priatelia už dva roky. Veď predsa, čo by sa mohlo stať ?