Kapitola 36.

7 1 0
                                    

Čierna cisárovná sa spokojne prevaľovala v mäkkých, páperových perinách. Snívalo sa jej o komorníkovi, o tom, ako spolu žili šťastne až do smrti a aj o tom, ako do nej princezná štuchá a snaží sa jej niečo povedať. Počkať...princezná ?. Cisárovná pohotovo otvorí oči a mykne sa až tak, že princezná od strachu poskočí.

„Panebože....zobudila sa ! Ona sa zobudila !" v šoku začala kričať princezná.

Cisárovná sa nestihla čudovať vlastným očiam. Nachvíľku sa len zamyslela nad tým, či jej nepreskočilo. Ležala v nemocničnom krídle a nepamätala si takmer nič z toho, čo sa udialo predtým, ani, prečo sa zrazu ocitla tam. Jej myseľ akoby...zrazu prestala fungovať. Jej tep sa každú sekundu rapídne zvyšoval a vnímala len, ako z ničoho nič nad ňou stáli lekári a k jej posteli pribehovali takmer všetci kráľovský príslušníci. Videla rozmazane a od svojho zobudenia nevydala ani slovka, čo sa jej rozhodne nepodobalo. Bolo jasné, že niečo nebolo v poriadku. Bola to však jej chyba ? Ako by si mohla tak náhle ublížiť ? No v tom jej pri pohľade na jej prichádzajúcich vznešených "priateľov" prišla na um len jedna jedna jediná vec.

„Ty....Ty máš byť predsa v žalári ! Stráže ! Odveďte ho !!!" Pohotovo z ľahu prešla na sed a ukazovákom začala mieriť na Modrého chlapca.

„Už nie..." so sarkastickým úškrnkom k nej pristúpil bližšie.

„Akoto, že nie ? Napadol si ma !"

„Moment !" Zakričala princezná. „To ty si ho predsa prepustila zo žalára...to ty si napísala list, v ktorom stálo, že –„

„Ja ?!" prerušila ju čierna cisárovná. „Ako som podľa vás za zdravej mysle mohla napísať nejaký list, veď nevidíte, kde práve som ?! Sotva si pamätám, čo sa stalo pred pár dňami, nie ešte to, že by som niekedy prepúšťala tohto úbožiaka zo žalára, kam bezpochyby patrí !"

Princezná v zápätí lúskla prstami na komorníkov naznačujúc, že daný list majú čo najrýchlejšie priniesť. Urobili tak a princezná sa medzičasom usadila na nemocničnej posteli čiernej cisárovnej.

„Vieš vôbec, čo sa stalo ?" sladkým hlasom znova prehovorila na čiernu cisárovnú a jemne jej zastrčila vytiahnutý pramienok vlasov za ucho.

„To je vôbec otázka ? Prídem ti tak, že by som niečo o tomto vedela ?" Stále znechutene jej odpovedala.

„Nik nevie prečo, no neobjavila si sa ani na večeri, ani na raňajkách a nebolo po tebe v celom kráľovstve ani stopy. Všetci sme začali byť ustráchaný, najmä po tom, ako sa nám nedávno niekto vkradol do zámku, až do chvíle, kedy sme ťa nenašli spať v tvojej komnate...spala si takmer 3 dni."

„3....3 dni ?" v cisárovninom hlase bolo počuť čiastočný strach.

„áno. Zavolali sme lekárov ktorý navrhli, aby sme ťa presunuli sem, do nemocničného krídla, aby mali možnosť ťa sledovať a mať ťa pod kontrolou. Nikomu to neprišlo v poriadku."

„Prečo...prečo som spala...3 dni ?"

„O tom nevieme takmer nič." Ozval sa jeden z lekárov. „Nič takéto sa bežne nestáva, a preto ste s najväčšou pravdepodobnosťou len požila niečo, čo tento spánok vyvolalo. Nič nie je isté no na tomto sme sa takmer všetci zhodli. Naozaj si nič nepamätáte? Veľmi by nám to pomohlo."

„Ja...nespomínam si, že by som požila niečo neobvyklé...veď predsa...všetci jeme to isté..."

Ja, dvorná dáma a Modrý chlapec sme sa na seba len pozreli dúfajúc, že nás nikto nevidel pri čine, keď sa pred pár dňami odohrával. Ani jeden z nás si nebol istý tým, ako by reagovala po zistení všetkého, čo sa medzi cisárovnou a nami stihlo udiať, alebo skutočného dôvodu, prečo bola v nemocničnom krídle. Ani sme sa nenazdali a zrazu pred nami stáli komorníci, ktorý priniesli "cisárovnin" list. Keď ho uvidela, mala som pocit, že prežíva všetky možné existujúce emócie – od radosti, cez šok, smútok až do priam neskutočne silného hnevu.

Biele kráľovstvo [SK]Donde viven las historias. Descúbrelo ahora