Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 16.

„Ako dlho ešte ?“ Otočila som sa na Modrého chlapca popri pomáhaní koňovi ťahať náš voz a šliapaní do kopca.

„Už je to len kúsok. Nemohol som predsa vybrať niečo čo je blízko zámku...príliš riskantné.“

„áno, áno....ja viem.“

O chvíľku sme boli skoro na vrcholku kopca. Zem pod nami sa pomaly vyrovnávala a náš koník už zvládol ťahať aj sám.

„Je to tu pekné.“ Obzerala som si stromy okolo seba. Mali rôzne veľkosti, tvary, farby...vyzeralo to celkom rozprávkovo.

„Hm...máš pravdu...ale to si ešte nevidela zbytok lesov a ostrovov. Kráľovské ostrovy sú naozaj veľmi bohaté na krásne výhľady.“ Sebavedome mi odvetil Modrý chlapec.

„Ty si bol aj na iných ostrovoch ?“ prekvapene som sa naňho pozrela.

„Samozrejme. Ty nie ? Povedal by som, že vy vznešení často cestujete. Už len kvôli obchodom a tak.“

„To je síce pravda, ale v poslednom čase sme sa nikam nepohli...nie je veľmi s čím. A okrem toho, neviem či to vieš, ale ja som nebola vždy vznešená....zvykla som byť ako ty.“

„Ale veď ja som “Vznešený”....” zasmial sa Modrý chlapec.

„Ty vieš čo myslím...“ usmiala som sa naňho.

„Ako to ? Chytila si niekoho kto padal z koňa ?“ Modrý chlapec pokračoval vo vtipkovaní.

„Nie tak celkom....skôr som zachránila princeznú.“

„Počúvam ťa.“

„Nuž, pár dní pred jej oficiálnou korunováciou sa stratila v lesoch. Bolo to niečo, akoby ušla z domu. Až na to, že ona ušla zo zámku.“

„Prečo ?“

„Kráľ a kráľovná jej oznámili, že si musí zobrať niekoho, koho ani nepozná, len preto, že má titul princa. Nesúhlasila. Stálo ju to veľmi veľa....zo začiatku si ju poddaný celkom znenávideli, neskôr sa v ich očiach však upravila, akonáhle videli, že aj ako jediná vládkyňa je celkom schopná.“

„A čo stým máš ty ?“

„K tomu sa dostanem. Keď vyhlásila, že si nikoho brať nebude, Kráľ a Kráľovná sa na ňu celkom nahnevali. Samozrejme, že sa im to nepáčilo...sú to vyznávači starých tradíc....naopak princezná nie je. No a tak si zobrala svojho koňa a vydala sa do lesa. Povedala by som, že sa troška precenila, keďže ten kôň bol jediné, čo si zobrala. Cestou lesom našla ešte jedno jablko, ale to sa nepočíta. No a tak blúdila a dovolím si povedať – trpela. V tom čase som bývala tu, v lesoch. Mala som tu menšiu chatku, ktorú postavil môj....no, o tom asi inokedy. Jedného dňa som zbierala čučoriedky, keď som zrazu našla Princeznú, ako len tak spí na zemi pri menšom ohníku, ktorý si nejakým zázrakom založila. Hneď som ju spoznala. Zobudila som ju a zobrala so sebou do chatky. Tam sa umyla, vyspala a ja som jej dala nejaký bochník. Mala nesmierne šťastie, že ju cez tú noc vonku nezožrali hladní vlci. Len to som jej k tomu povedala....“

„Hm....zaujímavé.....ale predsa ona nemá manžela.....je to vôbec možné ?“

„V tom čase, keďže som bola trošku oddelená od zbytku civilizácie, som sa celkom zaujímala o kráľovskú etiketu....ani nie veľmi dobrovoľne, iba to bola jediná nerozpadnutá kniha čo som mala doma. No a tak som zistila že, áno, možné to je. A to je možno aj tá vec čo zachránila princeznú...ako tak sa pár dní schovávala u mňa, stali sa z nás priateľky....zdôverila sa mi aj s tým, prečo ušla. Prvé na čo som pomyslela keď mi to dopovedala, bol, samozrejme, tulipánový zvitok.“