Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 34.

Opustila som priestory zámockého žalára a vybrala sa priamo k jedálnemu stolu, pretože som vedela, že ma tam budú všetci už čakať. Už z diaľky bolo počuť ich večné chichotanie sa, akoby to všetko, čo sa  doteraz udialo za stenami tohto zámku bol len jeden veľký vtip. Vstúpila som do miestnosti. Všetky tváre sa otočili mojím smerom, a všetky oči si ma zvedavo premeriavali. Nastalo hrobové ticho, ktoré som ale rázom prerušila.

„Ako môžeš byť taká zlá ?“ pohľadom som prepichovala čiernu cisárovnú.

„Prekročil čiaru...a vaša psačia láska ho neospravedlňuje.“

„Toto nie je o mne, ani o ňom. Toto je o tebe. Vždy to bolo len o tebe.“

„Neviem, o čom hovoríš.“ Prekrútila očami čierna cisárovná a odpila si zo svojej čaše.

„klameš.“

„Chceš ho nasledovať ?“ vypočítavo sa na mňa pozrela.

„nemáš žiadne právo zatknúť ma. Tak isto, ako nemáš právo zatknúť jeho.“

„Ako si tým môžeš byť tak istá ?“

Pomaly otvorím ústa a chystám sa vypustiť všetky moje najškaredšie myšlienky priamo do jej tváre, zrazu ma však preruší princeznin hlas.

„Adphine....to by hádam stačilo, nemyslíš ?“ Očami mi naznačila, aby som si k nim pokojne prisadla, a tak aj urobím.

„Poďme sa porozprávať ako vznešení, ktorými sme.“ Pridá sa už aj radca.

„Súhlasím...ale vznešení by nemali klamať.“ Znova môj pohľad nasmerujem na čiernu cisárovnú.

„Vznešení by nemali uprednostňovať svoje city pred svojimi povinnosťami.“ Môj pohľad mi opäť vráti.

„Samozrejme...ale len tak pre zaujímavosť....aké city ?“ Sarkasticky jej odpovedám.

„Prečo si sa vrátila tak skoro, Adphine ?“ Znova naše žabo-myšie hádky preruší princezná.

„Pretože toto je moje skutočné miesto.“

Všetci zrazu stíchli a nechápavo na mňa pozerali.
„čo sa deje ?“ ich pohľady po chvíľke zmiatli aj mňa.

„Nie.“ Z ničoho nič sa ozvala už aj dvorná dáma.

„Nie ? Aké nie ?“ bola som čoraz viac zmätená.

„Vrátila si sa kvôli nemu.“ Rázne mi odpovedala princezná.

„Prečo si všetci myslíte že medzi nami niečo je ?!“ môj hnev sa pomaly vracal na scénu.

„Pretože je...“ znova mi odpovedala dvorná dáma.

„Poznáme sa iba mesiac....“ Bezmocne som sa bránila.

„Za mesiac sa toho môže zmeniť veľa.“ Dodáva princezná.

„Nič sa medzi nami nestalo, naozaj...ja len...ja si len nemyslím, že patrí do žalára.“ Pomaly som sa už začínala vzdávať.

„Ty veríš jeho prázdnym slovám ?“ Presviedčal ma už aj radca.

„Neklamal by.“ Odpovedala som mu s úplnou istotou v hlase.

„Dobre teda...máš 3 dni.“ Sebavedome na mňa pozrie princezná.

„3 dni ?“ zmätene nakloním hlavu do strany.

„3 dni aby si nám dokázala, že to, čo hovorí, je pravda. A teraz šup – Prineste nám jedlo !“ zatlieskala rukami na komorníka, ktorý pri nás práve postával.

„Ale –„ čierna cisárovná mala zrejme námietku, ale tú už nikto nepočul...na stôl nám svižne pokladali našu čerstvú hostinu a jej myšlienka sa v tomto zhone stratila vo vzduchu.

Po našom výdatnom a hlavne našťastie už veľmi tichom obede som sa znova vrátila do zámockého žalára, aby som oznámila Modrému chlapcovi princeznine slová. Po zdolaní všetkých tých nepríjemne mätúcich schodov dole sa môj pohľad znova stretol s tým jeho. Taktiež práve zdolal svoj obed, alebo vlastne zvyšky z toho nášho...ale napriek všetkému stále vyzeral celkom spokojne. Pred jeho celu som si opäť pritiahla svoju drevenú stoličku a s úsmevom sa posadila.

„Takže...“ začala som.

„Takže ?“ Pozrel na mňa s nádejou v očiach.

„Bola som emočne vydieraná – na to som si už zvykla, ale dokázala som aspoň niečo.“

„tak ? Môžem odísť ?“ veselo poskočil Modrý chlapec, ktorého entuziazmus bol dnes priam prekvapujúci, zvažujúc ten fakt, že ešte stále sedí v žalári.

„Nie tak úplne....“ Neisto som sa pozrela na zem. „Mám 3 dni na to, aby som všetkým dokázala, že cisárovná klame. Ak to dokážem, pustia ťa. Ak nie...“ zastavila som sa. Čo sa stane ak to nedokážem ? To predsa nikto nezvažoval. Zostane Modrý chlapec už naveky v zámockom žalári ? Zavrú tam aj mňa ?

„Tak ?“ prerušil moje myšlienkové pochody Modrý chlapec.

„Ja....neviem.“ uhla som mu radšej pohľadom.

„Dobre teda....“

„čo budem robiť ?“ Ustráchane som si vzdychla.

„Nie. Čo budeME robiť....“  Natiahol sa cez mreže a chytil moju ruku. A to bol moment, kedy som vedela presne, čo to bude. Akoby sa vo mne niečo zaplo....

„Mám to.“ Natešene som vyskočila. Oči Modrého chlapca sa zrazu taktiež rozžiarili. „Aj ja.“

„Počkať....“ Zrazu som v diaľke začula niekoho, ako sa práve rúti dole schodmi.

„Myslíme na to isté ?“ nadchol sa Modrý chlapec.

„Nie...myslím....niekto sem práve ide.“ Pustila som jeho ruku. Po chvíľke vošla Dvorná dáma. Nečakala by som ju.

„Samozrejme, že ste tu obaja....“ zasmiala sa.

„deje sa niečo ?“ frustrovane jej smiech prerušil Modrý chlapec.

„samozrejme, že áno...veď sa len pozri kde práve sme !“ stále veselo mu odpovedala dvorná dáma.

„Pozri...ak si prišla ma o niečom presviedčať tak, ako pred obedom, môžeš rovno odísť.“ Začala som sa už predčasne brániť.

„Ale to predsa nie....nie, ja som sem neprišla za tebou, som tu kvôli nemu...ale možno je aj lepšie, že ste tu obaja.“ Usmiala sa na nás oboch. „Viem, že by som mala byť nahnevaná...ale napriek tomu si nemôžem pomôcť a verím vám viac, ako čiernej cisárovnej. S tou ženou sme si nikdy nepadli do oka.“

„Takže hovoríš, že by si nám rada pomohla ?“ Zmätene jej odpovedal Modrý chlapec.

„áno, ale nik iný o tom nesmie vedieť. Je to len medzi nami troma. Len mi povedzte, ako vám môžem podať pomocnú ruku...“ prekráčala k nám obom bližšie.

S Modrým chlapcom sme si vymenili pohľady a obaja sme vedeli, čo nimi chceme povedať. Náš prvotný plán bol dobrý, to áno...ale s dvornou dámou ? Možností bolo zrazu omnoho viac.

„Potrebujem kľúč.“ Začala som ja.

„Aký kľúč ?“

„Kľúč od jej komnaty. A teba, aby si ju odviedla.“

„Ale...ten kľúč má len ona, nik iný....“ zneistela dvorná dáma.

„Tak ho budeme musieť získať.“ Sebavedome som sa usmiala a podala ruku dvornej dáme.

Tá mi môj úsmev vrátila, moju ruku si pevne chytila a spoločne sme sa otočili Modrému chlapcovi chrbtom a prekráčali späť ku schodom. Ešte raz som sa za ním otočila. Usmial sa na mňa a súhlasne pokýval hlavou. Bolo mi celkom jasné, že obaja myslíme na to isté...