Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 15.

Dvorná dáma sa valí dlhočiznou chodbou, jej líca sú červené, jej ruky sa trasú a z jej očí stekajú slzy. Ako mi to mohli urobiť ? To je jediné, na čo v tejto chvíli dokáže pomyslieť. Akonáhle sa priblíži ku svojej komnate, zrýchli krok, vojde dnu a čo najsilnejšie tresne dverami. Nohy ju už neudržia a opretá o dvere svojej komnaty pomaly skĺzne až k zemi. Rukami si pritiahne nohy k sebe a položí si na ne hlavu. Ešte stále jej veľkou rýchlosťou stekajú slzy. Nevie rozoznať, čo práve teraz cíti. Nevie, či to je hnev, smútok, sklamanie, či strach. Najradšej by odišla niekam veľmi ďaleko a už sa nikdy nevrátila. To však nemôže urobiť. Kráľovstvo ju potrebuje. Musí si uchovať chladnú hlavu. Nemôže sa nechať takto ponížiť. Nie, to neprichádza v úvahu. Chytí sa kľučky a postaví sa znovu na nohy. Ešte sa zastaví pred zrkadlom, utrie si slzy, jemne rukou upraví vlasy aby si nepokazila svoj kráľovsky vyzerajúci účes a odíde zo svojej komnaty. Jej kroky smerujú do komnaty Modrého chlapca, s ktorým sa, pochopiteľne, potrebuje porozprávať, ba možno aj pohádať, aby si všetko medzi sebou uviedli na pravú mieru ale vyhli sa zbytočným ospravedlňovaniam či falošným obvineniam. Príde pred jeho komnatu. Zhlboka sa nadýchne a položí zovretú päsť na jeho dvere. Zatvorí oči a jemne zaklope. Chvíľku tam stojí a čaká na odpoveď. Nič. Zaklope znovu. Aj tak nič. Asi tu nie je.... pomyslí si. Kde by však mohol byť ? Začne rozmýšľať. Zámocké záhrady. Bingo. Odstúpi od dverí a namieri až do Zámockých záhrad. Ako tak kráča pomedzi ozdobnými kríkmi po kamennej cestičke, Začuje mužský hlas. Z takej diaľky ho však nevie identifikovať. Napriek tomu sa aj tak vyberie tým smerom. Ako sa približuje, je hlas počuť lepšie a lepšie. Stále však nevie povedať, komu patrí. Už je skoro na mieste, odkiaľ hlas prichádza. Stále kráča bližšie a bližšie, až ju od hlasu delí už iba jeden krôčik. Prejde ho a spoza okrasného kríku sa vynorí radcova hlava. Sedí na lavičke s akousi princeznou. Srdcová princezná to však nie je. Držia sa ruka v ruke, pozerajú si navzájom do oči a rozprávajú sa. Pri dlhšom zazeraní spoza kríku dvorná dáma zistila, že neznáma princezná je asi princezná z domorodeckej dedinky nachádzajúcej sa kdesi hlboko v lesoch. Pri pohľade na to, aký šťastní obaja vyzerajú v svojej prítomnosti jej telom prešiel hrejúci a šťastný pocit. Teda až do chvíle, kým si nespomenula na to, prečo dnes vlastne blúdi v Zámockých záhradách. V tú chvíľu sa všetky jej príjemné pocity znova zmenili iba na smútok. Už to ďalej nebol aj hnev. Cítila sa sklamaná ľuďmi, ktorým doteraz tak dôverovala....tak, ako nikomu inému.

......................................................................

Pomaly kráčam kopcom pri tom, ako s Modrým chlapcom pomáhame zapriahnutému koňovi ťahať drevený vozík s vrecom, do ktorého Modrý chlapec schoval všetok jeho špinavo ukradnutý poklad. Keďže by nebolo veľmi múdre ho nechať len tak ležať niekde v zámku, vymyslel plán, čo s ním musí urobiť. Samozrejme som do toho znova nevedomky bola zatiahnutá aj ja. Myslím, že sa ma ani neopýtal. Jednoducho ma uvidel na chodbe a hodil mi do ruky plášť s tým, že mám o chvíľu vyjsť von. Bez zaváhania som tak aj urobila. Veď predsa, nič iné som nemala v tom momente na práci. Tak, ako obvykle. Možno som si to ešte nechcela priznať, ale niekde hlboko som mala pocit, akoby som si toho Modrého chlapca začala pomaly obľubovať. Možno nie je až taký hrozný, ako som si zo začiatku myslela. Možno to je len tým, že nie je taký typický....vznešený človek. Čo ak mám povedať pravdu, nie som ani ja. Teda, aspoň mi to tak väčšinu času príde. S plášťom prehodeným cez seba som teda vykĺzla hlavnou zámockou bránou von. Modrý chlapec tam však nebol. Začala som ho teda hľadať na iných miestach. Prešla som kúskom zámockej záhrady, motala som sa na hradbách a dezorientovane som chodila naokolo, až kým som ho nezbadala v zámockých stajniach, ako zapriaha koňa k menšiemu vozu.

„Nepovedal si mi, že ťa mám hľadať v stajniach.....asi už hodinu tu chodím ako hlupaňa a hľadám ťa."

„Ja viem, prepáč....na poslednú chvíľu mi napadlo, že to asi neutiahnem sám..."

„Myslíš to vrece zlatých ?"

„áno. Uvedomil som si, že mať ho len tak tu v zámku by nebolo veľmi bezpečné."

„To je pravda. A čo s ním chceš teda robiť ?"

„Je jedno miesto v lese...kde som si zvykol schovávať veci, ešte keď som nosieval zásoby do kráľovstiev. Len tak, aby som ich nemusel vždy nosiť so sebou, keď som ich aj tak nepotreboval."

„To je celkom dobrý nápad....."

„Mohli by sme to dať do toho dreveného voza a niečím to zakryť. Potom to snáď nebude také divné, keď budeme vychádzať cez hradby a prejdeme cez strážnika."

„To áno ale nemyslíš si, že je to aj tak celkom podozrivé ?"

„čo myslíš ?"

„Veď vieš....no.....to, že je v tom voze niečo obrovské....veď sa len pozri, ako to v tom vyzerá..."

„A máš aj nejaký nápad ?"

„Ty si to nejakým spôsobom ktorý stále nechápem dotiahol až sem a zapriahol si koňa, takže zbytok práce nechaj na mňa."

„Ako myslíš..."

Páči sa mi spôsob, ako nám všetkým po jeho prijatí do zámku prestal vykať. A má pravdu. Podľa môjho názoru to je celkom hlúpe, keď mi vyká niekto v mojom veku len preto, že bývam v zámku. Cítim sa vtedy ako nejaká stará žena. Je to len ďalší hlúpy kráľovský etiketový zvyk, Ktorým si len ľudia ako čierna cisárovná zdvíhajú svoje ego. Ale samozrejme, inak úplne nepotrebný.

Ani sa nenazdám a už s Modrým chlapcom a našim vozom plným ukradnutých zlatých stojíme pri hradbách a čakáme v rade na kontrolu strážcom. U nás totižto máme ďalší etiketový zákon, ktorý hovorí, že je nutné skontrolovať, čo prinášaš a vynášaš z kráľovstva predtým, ako prejdeš hradbami. Preto tam postavili strážnika, ktorý má za úlohu hrabať sa ti vo veciach. Niektorým obyvateľom kráľovstva sa to až tak nepáči a označujú to ako narušenie ich súkromia. Podľa môjho názoru je to celé iba o tom, čo vlastne nesieš. V našom prípade to teda je narušenie súkromia....

„Zdravím vás krásny deň. Odstúpte prosím od vozu." Neochotne sa na nás usmial strážnik."

„Viete vy vôbec, kto my dvaja sme ?" civela som naňho a prehovorila afektovaným tónom.

„Nie, a ani ma to nezaujíma. Prosím odstúpte od vozu."

Od vozu som, samozrejme, neodstúpila a namiesto toho som si odhrnula plášťovú kapucňu. Vlastne ani nechápem, prečo som ju predtým mala na hlave. Vyzeráme tak ešte viac podozrivo.

„A teraz ?" vyčítavým pohľadom som pozrela na strážnika.

„A on ?" Strážnik ukázal na Modrého chlapca, ktorý si dal kapucňu tiež dole.

„Už nás necháte prejsť ?" Sarkastickým tónom som prehovorila na strážnika.

„Madam...."

„Lady."

„Lady....pravidlá platia, aj keď máte titul. Je mi to ľúto."

Vzdychla som si a pristúpila ku strážnikovi o kúsok bližšie. „Pozrite....Ide o to, že sa tu s veľmi ochotným Modrým chlapcom snažíme vyniesť moje staré šaty a iné moje staré oblečenie....."

„Ak to je len oblečenie, nemáte sa čoho báť."

„Ale tu ide o to, že....ja nechcem, aby ste videli moje červené spodné prádlo."

„Vaše....čo ?"

„Veď viete....raz za mesiac ženy..."

„Choďte. Prosím vás už choďte. Nemám na vás celý deň."

Šibalsky som sa usmiala na Modrého chlapca a spolu sme odtiahli koňa s vozom preč zo zámku.