Biele kráľovstvo [SK]

Kapitola 33.

Ešte nikdy som neutekala tak rýchlo, ako práve teraz. Namierené som mala do podzemia, do zámockého žalára, jediný problém bol, že som ani nevedela prečo. Áno, zavreli tam Modrého chlapca, ale čo sa vlastne stalo ? Nebodaj sa im počas toho, ako som bola preč priznal, že on bol ten, čo vylúpil kráľovskú pokladnicu ? To bola naozaj len jediná vec, ktorá ma v tej chvíli napadala. Prečo by to ale robil ? Vždy predsa dobre vedel, že aj keď možno nie sme v čiernom kráľovstve, za zlé činy sa tu trestá...
Oboma rukami som si držala svoje nadýchané modré šaty a rýchlosťou blesku utekala dole schodmi, ktoré viedli do podzemia. Bola to nekonečná špirála okolo veže, ktorá padala hlbšie a hlbšie pod zámok, po chvíľke už sa mi z nej aj krútila hlava, ale spomaliť v tomto momente určite neprichádzalo v úvahu. Po chvíľke som už zbadala malý kúsok svetla z jedinej sviečky, ktorú mali dole v žalári zapálenú a po prudkej otočke aj tieň Modrého chlapca, ktorý už len bezradne sedel na svojej posteli a zatiaľ ma ani nezbadal. Pribehla som k nemu bližšie, pustila moje šaty a chytila sa oboma rukami jeho cely. Keď ma konečne zbadal, okamžite sa rozžiaril, z postele sa postavil a pristúpil ku mne bližšie.

„Adphine ?!“ prekvapene zhíkol, „čo tu robíš ?“

„Som späť...“ usmiala som sa naňho. „čo sa tu preboha stalo ? prečo si v žalári ?“

„to je dlhý príbeh....“

„Ja mám času dosť.“ Obzrela som sa a načiahla sa po drevenú stoličku, ktorú som zbadala kúsok od cely. Položila som ju pred Modrého chlapca a sadla si na ňu. „Tak, môžeš rozprávať.“ Zvedavo som sa naňho pozerala.

„Dobre teda...poviem ti celú pravdu, lebo viem, že ty mi uveríš. Alebo v to aspoň dúfam.“

„Samozrejme, že ti uverím...inak by som za tebou ani nechodila.“

„Vlastne to aj celkom súvisí s kráľovskou pokladnicou...ale o tom našťastie nikto nevie.“

„Nevie ?!“ civela som naňho prekvapene, „čo iné sa ale mohlo stať ?“

„Keď sme ju spolu boli vylúpiť, povedal som ti, aby si sa nebála, že to je všetko len pre dobrú vec. Tou vecou bolo zachrániť Biele kráľovstvo pred katastrofou. Nepodarilo sa mi to. Všetko sa obrátilo proti mne, lebo som sa včera sám obetoval, len aby sa nestalo niečo ešte horšie.“

„Katastrofou ? Ale veď Biele kráľovstvo v ohrození nikdy nebolo...“ Zmätene som ho prerušila.

„Odkedy ste ma prijali, začali sa tu diať veci, o ktorých vy ostatný neviete...je tu niekto, kto sa vás celú dobu snaží zradiť a ukradnúť tulipánový zvitok.“

„Ale....Kto by niečo takého robil ?"

„čierna cisárovná.“

„čierna cisárovná ?!“

„áno. Preto ma aj tak nenávidí. Som jediný, kto o tom celý čas vedel.“

„Dobre, ale....ako ťa to dostalo do žalára ?“

„Dostávam sa k tomu. Po krátkom čase tu v kráľovstve som zistil, že čierna cisárovná podplatila istého čarodejníka v dedine, aby jej namiešal elixír pravdy. Preto som aj potreboval všetky tie zlaté z kráľovskej pokladnice. Urobil som to isté. Zaplatil som mu tučné peniaze aby som zistil, kto vlastne je a prečo sa tam čierna cisárovná tak často zakráda. A aj ja som si nechal namiešať jeden elixír, len pre istotu, a aby tie peniaze neboli len tak vyhodené do vzduchu.“

„Tak preto ste sa obaja poslednú dobu správali tak zvláštne...preto si stále niekam odchádzal a ona naopak chodila stále neskoro a bola nervózna...“