Rebelka

2.

A d r i e n n e

S malou dušičkou som dúfala, že dôjdem do cieľa, no skončila som tu. GPS ukazovala ešte pol hodiny k domu mojej matky Sarah a jej manžela a stav nádrže, to nemal ako prežiť, tak som pre istotu zaparkovala na najbližšej pumpe. A keď som písala Sarah, že som ostala visieť na diaľnici, poslala mi správu, že po mňa príde Lucas, môj takzvaný nevlastný brat.

O tom, že nemám ani cent, samozrejme vedela a určite sa pochechtávala na mojom stave aj so svojím manželom. Chcela docieliť to, že sa k nej nasťahujem, preto sa spolčila s mojím otcom a zmrazili mi účet. Či som chcela alebo nie, musela som vyraziť do Palm Bay.

Chcela som si iba trošku zdriemnuť, pokiaľ som mala čakať na Lucasa, veď po toľkej ceste som bola maximálne unavená. A nehovorím o tom aká hladná. Chudinka Ria, určite sa zľakla, ako nás ten idiot Reece na smrť vystrašil, keď zabúchal na sklo na aute. Bože, skoro som sa pocikala od strachu, že by to mohol byť nejaký úchyl. 

Reece ma totálne vytočil, on nie je predsa ten, koho z duše nenávidím, ale postavil sa mi do rany a musela som si na niekom konečne vybiť svoju frustráciu, že ma posielajú bývať k matke a jej novej rodine.

Po tom ako som natankovala, za matkine peniaze samozrejme, ktoré po ňom poslala, som smerovala rovno do môjho nového domova. Neviem či to bude domov, ale naposledy, keď som tam bola, som sa ako doma necítila. Kto vie, ako to bude tentoraz.

Našla som ešte proteínovú tyčinku v kabelke a žuvala ju s väčšími nervami, mysliac na to, čo ma čaká a kto sa mi ešte postaví do rany.

O pol hodiny sme dorazili do sídla, zaparkovala som za autom, v ktorom prišiel Reece.

Otvorila som dvere a hneď ma zarazil hluk a hlasná hudba. Desiatky ľudí postávali pred dverami, okolo trávnika a ostatní vychádzali a vchádzali do domu. Zo zadného sedadla som vybrala Riu a niesla ju pre istotu na rukách. Kto vie, čo všetko sa nachádzalo na zemi. Kufre som si nechala v aute a iba kabelku vzala so sebou.

Pozrela som na ten obrovitánsky dom a bola očarená tak, ako aj naposledy. Vila bola stovky metrov dlhá, rôzne stavaná s veľkými oknami. Široko ďaleko nebolo žiadneho domu, a pozemok Gavina a Sarah Harperovcov bol nekonečný. Aj dom v Atlante, kde som bývala doteraz, bol dosť veľký pre mňa a otca, ale táto vila bola obrovská.

Smerovala som k Reecovi, ktorý na mňa čakal pred bočnými dvermi, so založenými rukami. Do priazne sa mu snažilo votrieť nejaké dievča, ale on jej iba niečo povedal a ona sklamane odišla. Tmavé vlasy si prehrabol a našpúlil pery, úplné gesto, že na mňa nemieni dlhšie čakať.

„Uvítaciu party pre mňa? Ó to ste nemuseli." Prehodila som dúfajúc, že mu neušiel môj ironický podtón.

„Poď, ukážem ti izbu." Prehodil znudene, ešte k tomu chýbalo pretočenie očí a úplná ignorácia.

On nemieni reagovať na moje poznámky? Fajn. „Odkedy si tu majordóm?" Zasmiala som sa na čo sa on otočil a zastal v dverách.

„Odkedy si taká suka?"

Sorry kámo, ale mňa nerozhodíš. Pozrela som sa zblízka do tých hnedých očí. „Od teba to beriem ako kompliment."

Pokrútil hlavou a prižmúril oči. „Zmýlil som sa."

„A v čom prosím ťa?"

„Si ešte horšia, než si ťa pamätám." Aj keď ma zasiahli jeho slová, nikdy by som mu to nepriznala. Nenechám sa vytočiť. Ani náhodou.

„Vieš, že na tvojom názore mi vôbec nezáleží? To čo si myslíš alebo nie, si radšej nechaj pre seba."

Stlačil zuby k sebe, až sa mu napla celá sánka, aby mi nič viac nepovedal. Hľadeli sme jeden druhému do očí a ani jeden neuhol pohľadom. Nemám rada slabochov bez gulí, ktorý sa nevedia postaviť mojim výzvam. A naše oči vyzývali k vojne a poriadnej prestrelke. 

Toto bude krutý boj, hovorili moje oči, a ja sa ťa nebojím, odpovedali jeho. Nakoniec odvrátil pohľad prvý a pozrel sa za seba.

„Tak ideš? Nemám na teba celý večer." Pretlačil cez zuby a mne mykali kútiky a chcela som sa mu vysmiať.

„Ale nehovor, myslela som, že moja maličkosť je ti príjemná. Azda ťa nevytiahli z najlepšieho večierka."

„Radšej budem tráviť večer s niekým, kto sa nespráva ako rozmaznaná..."

„Choď do riti!" Vybuchla som.

„Rád by som, ale do tvojho zadku sa nevojde ani zastrúhaný vlas."

Nie nevyvedie ma z miery. To sotva. „Ak hovoríš o...ehm," pozrela som sa mu do rozkroku, a potom naspäť do očí. „o tvojom malom, tenkom."

„Akoby si sama netúžila zistiť, aký veľký je v skutočnosti." On na to nikdy nezabudne? Možno som v minulosti chcela vedieť, aký je veľký, ale nedostala som príležitosť. Lepšie povedané, on ju zmaril.

„Prepáč, ale nie si môj typ."

Teraz sa zasmial on. „Naozaj?"

Hľadala som vhodnú poznámku, čím by som ho uzemnila, ale práve v tejto chvíli ma nič rozumné nenapadlo. Sakra, nemôžem sa iba tak vzdať. „Naozaj, mňa neberú namyslenci, ktorí striedajú baby ako ponožky."

Pristúpil ku mne bližšie a prebodával ma tým temným nemilosrdným pohľadom. Nevedomky som o krok ustúpila.

„Klameš! Presne to ťa poriadne vzrušuje!" Otočil sa odchádzal do vnútra.

Ten, ten...ách. Chvíľku mi trvalo, kým som sa spamätala z jeho pohľadu a najmä z jeho slov.

Vošla som dnu, hudba bola neznesiteľná, už som chápala, prečo je tu toľko ľudí. Moja matka Sarah a jej manžel Gavin boli preč, tak decká si spravili žúr. Nakoniec to nebude až také zlé. Majú evidentne rovnaké nápady ako ja.

Pamätala som si dom, veď nebola som v ňom prvý krát, ale predsa, bolo tu plno a tlmené svetlá, že som sa obhliadla či som sa nestratila. Reece ma chytil za lakeť, aby ma zatiahol na pravú stranu schodiska. Ten jeho stisk bol pevný a skoro som upustila na zem Riu. Spolu sme sa predierali cez zhluk ľudí, ktorí všade postávali alebo tancovali.

Vyzeralo to na dobrú zábavu, už som sa tešila, ako sa tu vrátim, len čo zavriem Riu niekde do bezpečia a ticha. Prešli sme dlhou chodbou a zabočili doľava. Reece nič nehovoril iba ma viedol cestou, ale už sa ma pre istotu nedotýkal. Tu už žiadny ľudia neboli, toto bolo nejaké iné krídlo domu, kde to teraz nežilo. Otvoril dvere a rozsvietil svetlá.

„Vitaj doma." Ale povedal to tak úprimne, že som pre istotu nič hlúpe neodvrkla. Pustila som Riu na podlahu a hodila kabelku na pohovku. Nachádzala som sa v obývačke. Veľkosťou to pripomínalo apartmán, na jednej strane bola telka a pod ňou komoda aj s chladničkou. Oproti bola veľká pohovka v tvare L béžovej farby. Ak by som si sadla, mala by som výhľad von veľkým oknom, ale teraz v noci som nevedela určiť, akým smerom je izba orientovaná. 

Boli tu ešte ďalšie dvere, najskôr do spálne. Kým som sa stihla poobzerať, Ria sa už udomácnila na pohovke, odkiaľ si stiahla na seba deku a schovala sa pod ňu. Dala som si dole rifľovú košeľu, lebo tu bolo teplo, zrejme klimatizácia v tejto miestnosti nebola ešte zapnutá. 

Úplne som zabudla, že je tu so mnou Reece, kým si neodkašľal. Otočila som sa k nemu a vypla hruď v tesnom tielku, hoc tam nič v podstate nemám, ale nech si chlapec užije výhľad.

Očami preskenoval celú moju postavu a zastavil sa opäť na tvári. No z jeho výrazu sa nedalo nič vyčítať.  Po chvíli prehovoril. „Prinesiem ti veci z auta." Jeho ochota ma zarážala, ale takým gestom si u mňa trochu šplhol. Ale iba trochu.

„Tak pozorné služobníctvo som naozaj nečakala." Pridala som k tomu nevinný úsmev a hodila po ňom kľúč od auta. Ten ho zachytil a pri tom sa mu napli svaly na rukách. Otočila som sa, aby ma nevidel, ako ťažko som prehltla. Neznášam ho odkedy ho poznám, ale nie som slepá, aby som si nevšimla, ako sa zmenil a poriadne zmužnel. 

Počula som za sebou iba šomranie a prisahala by som, že vyslovil slovo mrcha. Stavila by som sa o čokoľvek, že ma neznáša rovnako ako ja jeho. Ak si myslí, že horšia byť nemôžem, tak to je na veľkom omyle.