Rebelka

7.

A d r i e n n e

„Čo chceš?" Otočila som sa naspäť k dverám, nechcela som mu čeliť a už vôbec nie, zhovárať sa s ním. Ale sakra Adrienne, nikdy si nebola slaboch, predsa ťa nerozhodí Lucas, len preto, že si na teba dovoľoval.

„Musíš sa tam vrátiť." Povedal pokojne, čo ma rozosmialo.

Vysmiala som sa mu do tváre a bodla ho prstom do hrude. „Ale nehovor akoby si ty stál o moju prítomnosť. Daj mi pokoj Lucas, myslím to vážne." Otočila som sa naspäť k dverám.

Strčil predo mňa ruku a zatarasil mi cestu. Ria zavrčala, ale úprimne, kto by sa mojej malej bál? Asi porozmýšľam o bojovom plemene.

„Povedz mi o čo ti ide Adrienne? Prečo si vlastne tu?" To myslí vážne?

Chechtala som sa ešte viac a potom zvážnela. „Tak to sa opýtaj mojej matky!"

„Tak sa tam vráť, sadni si na ten svoj zadok a jedz."

„Nechápem prečo sa staráš o moje blaho. Teraz sa ja teba opýtam, o čo ide tebe Lucas?" Hľadela som mu do tých zúrivých očí, a hľadala v nich aspoň štipku úprimnosti. Neodpovedal. Lenže môj šiesty zmysel tušil, že za tým bude niečo viac. Niečo, čo nechce nahlas vysloviť.

Pozrel za mňa a v sekunde sa vzpriamil. „Jednoducho sa tam vráť." Zašepkal. Odtiahol sa odo mňa, akoby som ho sotila a vyštartoval preč.

„Si v poriadku?" začula som za sebou tichý hlas. Nemusela som sa ani otočiť a podľa hlasu som vedela kto to je.

„Prečo sa staráš?" Otočila som sa k Reecovi, ktorý sa po mojej poznámke akoby spamätal a opäť bol tým blbcom.

„Sorry, že som sa ozval." Zamumlal a odchádzal preč.

„Prečo si ma bránil pred Lucasom? Viem sa o seba postarať sama!" Zavrčala som na neho, určite viac, než dokáže Ria. Určite mu došlo, že som ich počula na chodbe sa zhovárať.

Prekonal vzdialenosť medzi nami, dvomi rýchlymi krokmi. „Lebo napriek tomu, čo si o tebe myslím, nemal sa tak k tebe správať."

„A čo si o mne myslíš?" Vyhŕkla som dychtivo a nespúšťala z neho pohľad rovnako, ako on zo mňa.

„Že každému krivdíš bez toho, aby si o tom človeku vedela viac." Povedal a nestačila som ani mrknúť, otočil sa na päte a zmizol.

Len nechápem prečo ma zamrzelo, že práve on odišiel. Čo som čakala? Že sa so mnou bude opäť doťahovať? Vadí mu, že som v tomto dome? Veď tu nie som ani dvadsaťštyri hodín preboha.

V izbe som zo seba zhodila tie hnusné šaty a prisahala, že už ich na seba nikdy nenavlečiem. Radšej ich spálim a možno vyrobím aj voodoo bábiku a napichám do nej špedlíky, nie, rovno klince.

Prezliekla som sa do obľúbených rifľových šortiek a obtiahnutého tielka a napísala Veronice, nech ma čaká.

Riu som nechala aj s jej najlepšou maškrtou a sľubom, že sa čoskoro vrátim. Nezaškodilo by získať si číslo na Juliu, pre každý prípad, ale myslím, že dnes to Ria bezo mňa na pár hodín zvládne. Len čo dojedla a napila sa vody, zaľahla na svoju deku, vedľa mojej postele.

Vzala som si malú kabelku, kľúč od auta a vybehla z izby.

Z tej idylky, ktorú som videla pri stole sa mi robilo zle. Rozprávali sa a večerali v príjemnej atmosfére a smiali sa na niečom, čo povedal Lucas. A malý hlások mi našepkával v hlave, že iba žiarlim a chcela by som byť na ich mieste a vychutnávať si večeru v kruhu rodiny.