Rebelka

12.

A d r i e n n e

Myšlienky v mojej hlave mi nedali pokoj a robili tam šarapatu. Podozrenia, prekvapenia a rôzne iné blbosti, ktoré som pripisovala dnešku a aj včerajšku, mi nedovolili zažmúriť oči. A tak veľmi som si chcela oddýchnuť. Hlavu som mala po tej divokej noci prázdnu, ale ráno sa to zmenilo a odvtedy mi tam vírili  novinky.

Ležala som na pohovke už hodnú chvíľu a hladila som Riu po chrbte. Seriál, ktorý bol pustený v telke bol iba ako kulisa, lebo som nevnímala ani jedno slovo. Zato som mala ešte plnú hlavu nápadov a textov a nevedela, ako to napísať. Takýto blok som necítila už dlho a tú pieseň, ktorú som mala rozpísanú som chcela už konečne dokončiť.

Vzala som z puzdra gitaru a vytiahla aj zápisník, nalistovala som stranu s nedokončenou piesňou. Celý text bol nevýrazný, niečo mu chýbalo a ja som presne vedela čo.

Láska.

Tá bola vždy základ v mojej tvorbe. Lenže jediné, čo som cítila, bolo sklamanie a to len preto, že môj život ešte nebol tak dobre postavený, aby som mohla veriť v pravú lásku. Ale kedy sa človek môže naozaj zamilovať? A kedy to bude také, že už nepocíti sklamanie?

Sklamanie v láske bol skvelý motív na napísanie textu. A toho sa môžem aj chytiť.

Napísala som tri slová keď sa otvorili dvere. Podotýkam, bez zaklopania.

„Spoločná večera o desať minút." Zamrmlala Mia od dverí a hneď ich aj za sebou zavrela. Nestihla som jej ani nič povedať.

Doteraz sme sa ignorovali, ako sa len dalo a ona v tom plánovala pokračovať. Moja nálada bola na bode mrazu, zotrvať pri nich pri večery bolo posledné, čo som chcela, no musím povedať, že Lucas menil moju zášť. Fajn, možno ešte aj škŕkanie v mojom žalúdku.

Aj keď by som najradšej vydráždila mamu do nepríčetnosti, jedná večera ma predsa nezabije. Ale v kútiku duše som potrebovala, aby sa náš stav zmenil a preto Ria musí ostať dnes v izbe.

„Miláčik a ty musíš zostať tu." Pozrela som sa na ňu, ktorej to bolo úplne jedno. Dnešnú prechádzku sme mali za sebou a teraz bola pritlačená k svojej obľúbenej hračke, kačičke.

Preletela som pohľadom svoje tričko a šortky a povedala si, že až tak sa meniť nebudem. Malé krôčiky. Viac sa meniť nebudem.

Schádzala som dole zadným schodiskom dole do kuchyne. Vôňa pečeného mäsa sa niesla celou miestnosťou a mne sa už zbiehali sliny.

„Tu to skvelo vonia." Nakukla som do zapekacej misy na kurča so zeleninou a jeden kúsok špargle som si vzala a strčila do úst.

„Nevyjedaj! Choď sa posadiť, čakajú ťa." Popohnala ma Julia a švihla utierkou, aby som jej tu viac nezavadzala. Iba som pretočila očami, veď nech si počkajú.

Cez spojovacie dvere som videla, že ešte všetci pri stole nesedia, takže som mala čas. Ale prísť zase posledná, by vyvolalo reči.

Rýchlo som si uvedomila jedno, prečo ma to vôbec trápi? Doteraz som sa o to nestarala tak prečo teraz?

Nie som srab, a ani nikdy nebudem! S týmto odhodlaním a presvedčením som vkročila do jedálne a všetky hlavy sa otočili ku mne. Mama sedela vedľa Gavina a usmievali sa na mňa obaja. U nej to bol iba nesmelý a neistý úsmev. Bola vynervovaná z mojej prítomnosti? Alebo sa za mňa hanbila a tolerovala ma, ako aj celý život?

Gavin sa usmial úprimne a jemu som to aj verila. Tmavé vlasy mal sčesané dozadu a vysokú vyšportovanú postavu schovával za oblek, ktorý nosil každý deň. Na svoj vek vyzeral ešte celkom schopne, teda nie žeby sa mi páčil takýto typ mužov, ale viem oceniť, že nepatrí úplne do starého železa. A možno preto sa matke tak veľmi páčil, nie ako môj otec. Ich vzťahu dala dávno zbohom a nikdy mi nevysvetlili prečo. Iba sa zbalila a odišla. Ale to nie je niečo, na čo by som chcela teraz myslieť.

„Dobrý večer." Pozdravila som ich, hoci som sa pozerala iba na Gavina.

Sadla som si k stolu, oproti Mii, ktorá sa aj tak hrala s mobilom.

„Ahoj Adrienne. Ako si sa dnes mala?" Začala rozhovor Sarah. Ignorovala som to pomenovanie mama, lebo to, že odišla, stratila privilégium nazývať sa mojou mamou.

Pozrela som sa jej do očí, rovnakých, ako mám aj ja a snažila sa znieť nad vecou, lebo predsa, ona je tá ktorá drží stráž nad mojou kreditkou, a keďže som ešte nevyužila všetko, čo mi dlhuje, iba som sa nevinne usmiala. „Fajn."

„Páči sa ti v Palm Bay? Počul som, že si prespala u kamarátky." Gavin vkročil do nášho smiešneho rozhovoru, čím si získal u mňa ďalšie body. Neviem, ako to robí, ale v jeho pohľade vidím viac. Aj keď si vzal Sarah, čomu sa vôbec nečuduj, pretože je to stále kočka, nezmenila som na neho názor. Je stále pohodový, ale zato spravodlivý človek.

Usmiala som sa. „Áno, celkom to ujde. Veronica je v pohode, veď sa poznáme už spred roka." Snažila som sa odpovedať na to, čo sa ma pýtal.

„Á konečne, už si vyspal tú opicu?" Rypla si do Lucasa Mia.

„Haha, nikto sa nezasmial." Ignoroval ju a sadol si vedľa mňa. „Si v pohode?" šepol mi, keď sa ku mne naklonil.

Iba som prikývla, bolo zvláštne, ako sa zmenil správaním ku mne. Včera prišiel s mierovou vlajkou a večer nás vzal do klubu. Zmena o stoosemdesiat stupňov.

„Som veľmi rada, že spolu vychádzate, tak to má byť. Už si nemusím robiť starosti, že sa nemôžete vystáť. Ešte ak by ste vzali k sebe Miu, bolo by to ideálne." Usmievala sa Sarah a idealizovala si smiešne predstavy. Hneď som stočila pohľad inam, lebo jej úsmevy som nemohla zniesť.

Pozrela som sa na Miu pred sebou. Čierne vlasy mala zopnuté v gumičke a vynikala jej svetlá štíhla tvár. Zatiaľ čo Lucas mal tmavšiu pleť po Gavinovi, Mia bola svetlá, najskôr po ich mame. Keď som si všimla ako pretáča očami nad rozhovorom Gavina a Sarah, pochopila som, že je to ešte úplne decko. Ale nesprávam sa takto aj ja?

„Bavili ste sa včera večer?" zaznela otázka.

Pozreli sme sa s Lucasom na seba a vybuchli do smiechu. Ja som sa bavila určite, ale mám im aj povedať, čo z toho si pamätám? Asi nie. A takisto on, s tým ako na mňa žmurkol, sa tiež nechystal im odpovedať.

Prišla mi správa na mobil a hneď som ju rozklikla. Mám im povedať ako sme sa bavili? Asi nechcú vedieť ako si mi strkala jazyk do krku. Pozrela som bokom na Lucasa a prepálila ho pohľadom.

„Ty si magor." Určite si vymýšľal, aby ma dobehol.

„Nehovor, žeby sa to tvojej mamičke nepáčilo." Žmurkol na Sarah a tá očervenela. Ale mám pocit, že ja som bola ešte červenšia.

„Chceš ukončiť mier, rozmysli si to!" Sykla som na neho.

Náš zábavný rozhovor prerušila Julia, keď prinášala na stôl večeru. Pustili sme sa do nej a už som sa nesnažila odpovedať na žiadnu otázku. Vychutnávala som si dobré jedlo a v duchu nezabudla poznamenať, že musím pochváliť Juliu.

Dojedli sme celkom v pohodovej atmosfére, Lucas ma rozosmieval svojimi vtipmi, až ma z nich bolelo brucho. A po pravde, musím povedať, že som sa dobre bavila. Predsa tá večera nebola až taká zlá. Ak ignorujem fakt, že s Miou sme neprehovorili ani slovo a Sarah som sa ani nevenovala, celkom to ušlo. Len prekvapením pre mňa bolo to, že upratať zo stola prišiel Reece. Zamrzelo ma, že práve on, zbiera riady zo stola. Keď zodvihol tanier spred Mii, pozrel na mňa a ten jeho pohľad znamenal výzvu. Inak som si to nevedela vyložiť.

Nemohla som však zabudnúť na tie jeho oči z rána. Keď som bola k nemu pritlačená, cítila som to všetko z jediného dotyku. Z jeho pohľadu, ako na mňa pozeral, raz do očí a potom na pery. Zo stisku jeho rúk, ako si ma k sebe pritláčal, až sa nám hrudníky dotýkali. Ale všetko sa udialo tak naraz a stopol to hneď v zárodku. Odsudzoval ma za to ako sa správam? Alebo si to iba všetko nahováram a ráno som mala ešte stavy, kedy som si to iba predstavovala?