Rebelka

41.

R e e c e 

Ten pocit, keď vychádzaš na štartový blok a uchopíš sa ho oboma rukami je neopísateľný. Cítiš, že zakrátko skočíš a splynieš s jediným živlom, ktorý ti dáva voľnosť a zároveň vieš, že ťa ťahá ku dnu a je nabitý čiastočkami neprekonateľnej odvahy a strachu.

Lenže ja viem, že adrenalín kolujúci mi v žilách i každej bunke môjho tela, ma poháňa vpred. Dáva mi pocítiť, že som ten pravý, ten jediný, kto sa smie dotknúť cieľovej hranice.

Stačí sa dotknúť steny.

Zároveň viem, že mojim cieľom nie je len vyhrať, ale prekonať samého seba, posúvajúc hranice.

A keď sa už zakrátko dotknem steny, zrazu sa predo mnou všetko rozplýva a cieľ vôbec nie je na dosah. Obraz sa mihoce, ale nie tak, ako keď sa ponorím pod vodu a pozerám sa hore na hladinu. Rozmazáva sa mi videnie a z bazénu zmiznem. Niečo sa stalo. Niečo zvláštne sa deje, uvedomím si.

V sekunde sa ocitávam v aute a kričím na Adriu: „Spomaľ!" Vidím vedľa nás autá, ktoré predbiehame rýchlosťou blesku, pretože Adria nespomaľuje, ale pridáva a my mizneme ako lúč svetla.

Upozorňujem ju, ale nestačí to. Zatrasiem jej rukou nech sa preberie zo šoku, no ona sa nespráva normálne a nevníma moje slová. Je ako vymenená a nespoznávam tú osobu, ktorá sedí za volantom a vezie nás na istú smrť.

Rukami sa zapieram o palubovku, pretože som si, kurva, nezapol pás. Tá rýchlosť nás vynesie do zvodidiel a od nárazu mi prudko trhne hlavou do dverí, až sa mi zatmie pred očami. Ale strach je tak mocný, že napriek tomu vnímam, ako sa jej mrštne pohli dopredu a zatienili jej tvár, a už vôbec nie, keď vystrelia airbagy, a tým mi zastrú výhľad, čo sa predo mnou deje.

Mama kričí a snaží sa ma dotknúť. Cítim ako sa chytá môjho sedadla, keď sa auto prevracia na stranu a Adria sipí pretože ju škrtí pás pod krkom. Krv jej tečie po celom čele a moja bezmocnosť nepozná hraníc. Zatváram oči a v tej chvíli prosím Boha, nech nám zošle anjelov a pomôžu mojím milovaným osobám. Prosím, nech sú v poriadku.

Lenže moje bezútešné prosby sú mi na nič, pretože do nás vráža ďalšie auto a my sa posúvame ďalej. Začujem mamin vzlyk a škrípavé zvuky ma preberajú z omámenia. Cítim sa ako špinavá krvavá handra točiaca sa v práčke spolu s úlomkami skla. Nemôžem stratiť vedomie, nie teraz, pripomínam si. Musím im pomôcť! Musím ich zachrániť!

Snažím sa kričať, zvolať či sú obidve v poriadku, lenže moje ústa vypovedali službu. Pokúšam sa narovnať v rozbitom priestore až vidím ako Adria visí dole hlavou a nejaví žiadne známky života.

Až teraz som poháňaný skutočným adrenalínom. Viem, že nemám na výber, iba čím skôr ich dostať do bezpečia a vytiahnuť ich z toho prekliateho auta.

Všímam si, že veľké kusy skla sú zapichnuté v mojej ruke. Ignorujem rezanie a pichanie i tú krv, ktorá tečie. Iba jediná myšlienka, pomôcť im ma posilňuje v tom, aby som konal unáhlene.

Voľnou rukou pretínam jej pás, s úlomkom skla, ostrým ako britva. Spadne mi bezvládne do náručia a môj krik sa mení na zúrivý rev raneného zvieraťa, pretože sa mi to zapichlo ešte hlbšie.

Možno na chvíľu aj stratím vedomie, lebo keď sa opäť preberiem cítim jej teplo, jej tep a nariekam, že jej nedokážem pomôcť. Že nemôžem urobiť nič. Ranený a bezmocný, úplne na odpis.

Počujem hlasy, ale netuším odkiaľ prichádzajú. Či je to vedľa mňa, to neviem. Otáčam hlavou, aby som našiel niekoho, kto nám pomôže dostať sa z toho pekla. Je to len prelud? Veď nikoho nevidím. Alebo je to fantázia?