Rebelka

42.

R e e c e

Už desať minút som intenzívne pozoroval strop a striedal som to so sledovaním infúzie, ktorá mi tiekla a mala by mi dodať blahodarný účinok. Hypnotizoval som ju, nech tečie rýchlejšie a bol by som si ju aj posunul nejakým spôsobom, ale nenašiel som nič, čím by som to urýchlil.

Keď som sa prebudil nič iné som nechcel, len utekať k Adrii a zistiť v akom je stave. Lenže zdravotnej sestre som sľúbil, že sa odtiaľto nepohnem, pokiaľ do seba nedostanem všetky tie lieky, ktoré mi majú akože pomôcť v uzdravovaní sa. Sral som na celú infúziu a teda aj na tu sestričku, ktorá bola mimochodom horšia, než generál a mal som dojem, že ju pridelili ku mne ako telesného strážcu, respektíve vojaka, aby som nikam neušiel. A aj keby som chcel, tie divne vyzerajúce hadičky a trubičky trčiace z môjho tela by som asi nedostal. A to nehovorím o tej, ktorá bola pripevnená o môjho kamoška. Fakt vďaka. Nič prijemné a najmä dosť ponižujúce.

„Tak ako sa ma môj obľúbený pacient?" S falošným úsmevom, ktorý hovoril, že zo mňa najskôr dostane žalúdočné vredy, doklusala sestra a mrkla už na prázdnu infúziu.

Naozaj som jej nebol schopný odpovedať ani na tak jednoduchú otázku. Bol som na všetkých naštvaný. Najmä na moju mamu, ktorej do konca života budem hovoriť hysterka, pretože mi nepovedali aspoň základnú informáciu, že Adria leží vo vedľajšej izbe.

Akonáhle som sa to dozvedel, chcel som za ňou utekať, ale bránila mi nielen nehybná ruka, ale aj to, že ma strážila spomínaná sestra.

„Nebuďte taký zlý, teraz sa posadíme, a keď budete schopný aspoň sedieť na mieste, odveziem vás za ňou."

„To by som ocenil."

Naozaj nechcem premýšľať o tom, ako mi z môjho drahocenného kamaráta, parťáka v dobrom aj v zlom, vyťahovala hadičku. Myslím, že obaja sme utrpeli traumu na celý život. Jej to ako trauma nepripadalo a s úškrnom si ma poriadne prezrela.

Lieky konečne pôsobili a tým som dostal zelenú, že môžem vstať. A možno, keď sa posadím na ten holý zadok, síce teraz ofačovaný, neucítim rezné rany. A tak to aj bolo.

Ľavá ruka bola takpovediac v prdeli. Nehybná a zohnutá, pripevnená ortézou. Pravou som sa zdvihol z postele. Iba som sedel a krútila sa mi hlava, čo bude keď sa postavím? Som chlap, kurva, predýcham to! Nádych výdych, je to iba tlak, o chvíľu vstanem a pobežím za ňou. Sestrička mi pomohla na nohy, ale nesmiala sa mi ako som to najprv čakal, trpezlivo vedľa mňa kráčala.

„Môžeme?"

„Áno, som v pohode." Prikývol som a zbieral všetku vnútornú silu na to, aby som sa vzchopil.

Vyšli sme z izby a v dverách som narazil na mamu a Gavina. Akoby som dostal opäť šok, keď som ju zazrel. Modrina na tvári sa jej zväčšovala a menila farbu na tmavofialovú. Vidieť ju v takomto stave bolo na mňa píliž.

„Prečo neležíš?" Peskovala ma mama zatiaľ čo Gavin ma podoprel namiesto sestričky.

„Som v pohode," odvrkol som.

„Ale tvoja ruka," namietala.

„Som v poriadku, nehysterči, už toho bolo dosť!" precedil som cez zatnuté zuby. Aj keby ma to stálo život, chcel som vidieť svoje dievča.

„Nie si zlatko, operovali ťa, tvoja ruka..." nedopovedala.

„Seriem na ruku, chcem byť s Adriou!" zavrčal som.

Myklo jej kútikmi pier a hrdo sa vystrela, akoby hovorila: "to je môj syn." Pozrela sa na ostatných a prikývla.

Gavin mi pomáhal prejsť do vedľajšej izby, chcel som mu odseknúť, nech sa odo mňa drží ďalej, ale zdržal som sa. Teraz nemusím robiť rozbroje, chcem iba jedno. Nájsť pokoj pri svojej krásnej priateľke. Bolo mi jedno, že chodím s holým zadkom, ktorý je vidieť cez nemocničnú košeľu.