Rebelka

6.

A d r i e n n e 

Sedela som na pohovke a v hlave si premietala to, čo som videla dole na chodbe. Nie... iba sa mi to zdalo. Alebo ma vážne obraňoval Reece pred Lucasom? Ale prečo by to robil? Nedávalo mi to zmysel a popravde, kašľala som na to. Ak ho stretnem, vybavím si to s ním. 

Postavila som sa a v tom ma napadlo, prečo som vlastne išla hore.

Retiazka.

Kde len môže byť? Určite som si ju nedávala dole z krku pred sprchou, ale pre istotu som sa tam pozrela. Nič. V posteli, na pohovke, pod posteľou, na zemi... Nikde nie je. Prehádzala som ešte nevybalené kufre, ale ani tam som ju nenašla. Začínala ma chytať panika, nemôžem stratiť jedinú dôležitú vec, nemôžem!

Zišla som dole po zadnom schodisku a ocitla som sa na chodbe, na ktorej som ešte nebola. Motala som sa až som našla dvere do kuchyne. Človek sa v tomto dome naozaj dokáže stratiť.

„Prepáčte mi, zdržala som sa dlhšie hore, snáď vám Ria nerobila problém." Povedala som Julii , len čo som k nej vošla.

„Ale kdeže, je to zlatíčko, pozri." Ukázala na schúlenú Riu v klbku. Leňoška malá, nič iné nerobí iba leží. „A prosím ťa, volaj ma Julia, nie som predsa taká stará."

„Nie to určite nie si." Otočila sa na mňa od linky a žmurkla.

„Inak, volala tvoja mama, dnes sa vracajú." Neviem či si všimla moju paniku v očiach, ale prišla ku mne a pohladila ma po ruke. „Mám nachystať slávnostnú večeru, tak sa choď opaľovať alebo si ešte polež." Súcitne sa na mňa usmiala. Veľmi dobre vedela o mojom vzťahu s mamou. Ona si ma vždy vypočula, keď som tu bola na prázdninách.

„To vyzerám až tak zle?" Snažila som sa to zahovoriť.

Zachmúrene si ma prezrela a zaškľabila sa. „No možno uhorky na tie oči to zmiernia." A to ma vážne rozosmialo.

„Tak to ti pekne ďakujem."

„Daj si šišky, iba teraz som ich dokončila."

Vzala som si ponúknuté pocukrované šišky zo stola a rovno zjedla dve naraz. Ani som si neuvedomila, aká som hladná.

S Riou sme vyšli hore do apartmánu, nasypala som jej granule do misky a nechala ju nech sa poriadne naje. Zajtra skočím do mesta nakúpiť a možno mi Riu postráži Julia.

Vytiahla som telefón a zavolala Veronice.

„Nehovor, že ešte spíš." Začala som len, čo prijala hovor.

„Nie, mama ma vytiahla z postele, už sme v Melbourne a ty?" Melbourne je mesto severne od Palm Bay.

„Nič, práve som sa dozvedela, že sa večer vráti matka so svojím manželom."

„O, nechcela by som byť na tvojom mieste."

„Tak dik."

„Ale uvidíme sa potom? Prídem po teba a skočíme niekam von, čo ty na to?"

„Platí."

„Ok, musím ísť." A zrušila mi hovor.

Fajn, tak neostáva nič iné len si poležať. Najskôr som skontrolovala či som za sebou zamkla a tak som si ľahla naspäť do tej veľkej postele. Pustila som telku a ani neviem keby a už som spala.

Prebralo ma zavibrovanie mobilu, ktoré ohlásilo správu.

O šiestej nech ste všetci dole.