Rebelka

24.

R e e c e

Naozaj neviem, čo mám od nej čakať. Príde alebo nie? Dal som jasne najavo, že jej chcem všetko vysvetliť. A keď jej nič nehovorí to, že som ju všade vyhľadával a venoval jej úsmev a sústredený pohľad, tak už naozaj neviem. Mal som jej asi zakričať: „Hej Adria, chcem, aby to opäť fungovalo!" Nie, nemohol som zas takto konať. Musel som si určiť priority a čo je podstatné a dôležité. A hlavne, čo jej môžem povedať.

Nechcem jej klamať, ale sú isté veci, ktoré by som naozaj radšej niekam zamkol a kľúč k tým informáciám zahodil. Najradšej by som na nich sám zabudol, ale nedá sa. Jednoducho s tým musím žiť a nedá sa proti tomu bojovať. A nikto o tom nevie, že ja som sa to dozvedel práve takýmto spôsobom a tak to aj musí ostať.

Chcem si zachovať svoju tvár, byť v pohode s každým v dome, ale aj mať čistý štít. Čo z toho si mám vybrať?

Prvá vec je, povedať aspoň niečo Adrii, aby mi odpustila. Aby sa nechovala ako mrcha k nikomu, aby sa necítila ublížene, že práve ja som ju podviedol. Lebo neudialo sa nič z toho, aj keď to tak malo naoko vyzerať.

Vzal som deku a do košíku vložil fľašu vína a poháre, lebo istá časť mojej duše dúfala, že sa objaví, že chce vedieť viac a záleží jej na mne. Lebo tie pohľady a to iskrenie si nevysvetľujem zle. Cítim to rovnako, že tá príťažlivosť nie výmysel. Je to niečo, čomu sa nedá vyhnúť a som blázon, že o tom vôbec premýšľam.

Položil som deku a košík na koniec chodníka, smerom k jazeru. Vrátil som sa naspäť k bráničke a sadol si chrbtom k plotu a oprel som sa. Tu sme sa prvýkrát stretli. Tu to všetko začalo, naše kamarátstvo, naša láska.

Dlho som ju čakal, premýšľal o tom či vôbec príde. Bola už tma a svetlo z pozemku sem doliehalo iba pomedzi stromy. Vždy som sa tešil, že je tu tak ticho, že nebývam v zlej štvrti, čo sa pôvodne mohlo stať. Gavin zvolil dobrý pozemok, okolo nikto nebol a zo západnej strany bolo iba jazero, v ktorom sa nanajvýš ozývali kačice. A teraz pri tom tichu som len hľadel raz na telefón a potom do diaľky. Od nervozity som začal pochodovať, lebo dlho neprichádzala.

Opäť som si sadol, na tvrdú zem a ľutoval, že som odniesol deku ďalej. Zmocňovalo sa ma sklamanie, že to vzdala a vykašľala sa na mňa.

„Som kretén, má ma na háku ako aj vtedy." Postavil som sa a otrepal som si rifle od hliny a prachu.

Spomienka ma nepríjemne zabolela, na to ako som zistil, že sa so mnou iba zahráva a pritom má doma chlapca. Bolelo to vtedy a bolí to aj teraz. A žiarlivosť mi nedá spávať. „To som teda dopadol."

Išiel som po ten košík a deku, na koniec chodníka a keď som sa vracal naspäť zvonil mi mobil.

Adria.

Nestihol som nič povedať a ozvala sa. „Reece," hlas sa jej zlomil.

„Adria? Kde si? Čo sa deje?"

„Prosím rýchlo príď k bazénu!" Jej hlas znel zúfalo a plakala.

Neváhal som ani sekundu, utekal som rýchlosťou, akoby mi pod nohami horelo. Srdce mi bilo, ako splašené a nerozmýšľal som o ničom len som bežal cez pozemok až dole k bazénu. Skoro som sa zabil, ako som sa potkol na kresle, ale vletel som pred domček pri bazéne. Svietilo sa a dvere boli otvorené.

„Ty si zlá." Niekto zamumlal a oblial ma pot, keď som si priradil čí je to hlas.

Vošiel som dnu a to, čo som videl, by som považoval za vtip a možno nechutný sen.