Rebelka

23.

A d r i e n n a

Mám pocit, že tie slová, ktoré mi šepkal do ucha som počula, ako ozvenu ešte pár dní. Dokonca aj keď som sa na neho pozrela, cítila som ten pohľad, že myslí vážne to, čo mi povedal.

Chcem, aby si mi odpustila a budem na to čakať.

No ten sa načaká, hoci dávam mu body za snahu, lebo tá mu naozaj nechýba.

Aj teraz, keď sme s Verou už štyri hodiny prechádzali nákupným centrom a Reece s Lucasom sa tvárili, akoby nakupovanie bolo ich najobľúbenejšia činnosť, hneď po nosení tašiek plných topánok a oblečenia. S Verou sme sa obzreli na nich, ako sú obvešaní taškami a s úsmevom si vykračujú. Ani vôbec ich nenapadlo odniesť ich do auta. Ale nech si nosia. Jednoducho, vychutnávali sme si tú ich ochotu a pekne sme sa na tom zabávali.

„Ako dlho ešte vydržia? Čo myslíš?" Opýtala sa.

Chalani boli za nami asi tri metre a bolo tu dosť hlučno na to, aby nás počuli. „Neviem, ale keď ich vidím, ja sa cítim čoraz lepšie." A nemalo to nič s tým, že sme si s Reecom vymieňali tie veľavravné pohľady, pri ktorých som mala chuť niekam zaliezť alebo aj priskočiť k nemu a urobiť s ním veci, po ktorých by som sa mohla červenať. Naozaj som to mala v hlave poprehadzované a neviem kedy to prestane a určím si priority.

Zasmiali sme sa a znelo to, ako smiech hyen, pomstychtivých a krvilačných potvor, ktorými sme my dve rozhodne boli.

„Ani mi nehovor, normálne by som vydržala tak pol dňa, ale pri ich nabudených tvárach, naozaj neviem či si niečo nedali, aby s nami udržali krok."

Zhrozene som sa na ňu pozrela. „Nežartuj, nohy ma už začínajú bolieť, ale vydržím aj do večera."

Tľapli sme si, že sa nevzdáme. „Zažijú prehru, o akej sa im ani nesnívalo."

Vošli sme do ďalšieho obchodu.

„Už ste sa konečne porozprávali?" Začala rozhovor.

Prechádzala som sa pomedzi stojany so šatami. „Nie, neviem či to chcem vážne počuť."

„Ale keď si ho nevypočuješ, tak sa stále budeš točiť v tom bludnom kruhu, čo sa stalo naozaj." Pochodovala za mnou, keďže som jej zámerne zdrhala.

„Hej, počuj, odkedy si taká múdra?"

Povzdychla si. „Som taká od prírody."

„Ty určite." Zamumlala som si popod nos. Otočila som sa naspäť a vyberala si nové kúsky.

„Ale teraz vážne, podľa toho, čo si mi povedala myslím, že to neurobil." Áno vďaka mojej veľkej hube som jej vykvákala všetko a teraz budem počúvať múdre rady.

„Zase začínaš tú tému?"

„Adrienna, ak by mal výčitky svedomia, ako to ty nazývaš, tak by určite prišiel s niečím iným a určite by ti chcel narozprávať nejaké klamstvo. No on čaká, na to kedy si ho vypočuješ."

Dávalo to logiku, možno sa naozaj snaží, ale iným spôsobom, než by mi šplechol holú pravdu do očí. A ďalšia vec je, nikdy mi neklamal, a odvtedy sme sa úprimne nerozprávali. Najmä nie o tom, čo vykonal. Po tom lete pred dvomi rokmi som zdupkala a viac som sa tu nechcela objaviť. Rok na to som bola opäť prinútená prísť do Palm Bay, ale to som tu bola dva týždne a znepriatelila si každého. A keď si tak spomínam, môžem priznať, že som sa chovala, ako mrcha. A to nielen k Reecovi.

Ale v jeho pohľade nie je žiadna pretvárka a podstatné je, že sa mi vie pozrieť do očí. Ak by som ja niekoho podviedla, nepozrela by som sa mu už nikdy úprimne do tváre a vyhýbala sa tomu človeku na sto metrov.