Rebelka

27.

A d r i e n n e 

„Ako často máte tréningy?" spýtala som sa ho cestou k jazeru. Šoférovala som, aj keď ma presviedčal, že bude riadiť on, nepovolila som. Moje auto, moje pravidlá. A tak som naložila do kufra gitaru, pretože už mi pílil uši s tým, že by si rád vypočul, ako hrám a on tam vložil košík s občerstvením a deku.

„Akoby si to nevedela." Dvihol obočie a mrkol na mňa. 

Iba som sa zachichotala, pretože som nechcela priznať, že tak trochu viem jeho denný rozvrh. No a čo veď ho predsa nestolkujem, dobre priznávam, iba trochu. Ak nemá ráno tréning, skočí šípku do bazéna a tam hodinu drie. Potom pomôže pri raňajkách a keď všetci odídu, začne upratovaním izieb. Ale doteraz som ho pri tom ešte nevidela, zato mam špeha, Juliu. Neskôr má ešte na zozname, čistenie bazénu alebo kosenie trávnika. A pri vymenúvaní takých úloh a pomocných prác by som mohla pokračovať, pretože Reece naozaj pracuje. 

Usmiala som sa však nevinne. „Nemám poňatia." Zatĺkať, zatĺkať a ešte raz zatĺkať. 

Zasmial sa. „Jasné verím a aj to, ako si ma ráno nešpehovala pri bazéne." 

Ostala som s otvorenými ústami a iba som tupo hľadela pred seba na cestu. Ako to doparoma vie?  On má oči hádam všade.

„Zajtra ráno ťa vezmem na tréning." Srdce si išlo svoje, keď som vedela, že počíta so mnou aj v takých chvíľach, ako je jeho tréning. Nemyslela som si, že hneď začneme randiť, len preto, že sme sa spolu vyspali. Bolo to pudové, chceli sme to predsa obaja a ak by nás ráno nenačapal Lucas, možno by sme sa k tomu chodeniu nikdy nedostali. Ako každý chalan by zdrhol a asi by sa mi ani nepozrel do očí, lenže Reece taký nie je. Verím, že je iný, hoc stále ostáva to "ale". 

„To vážne?" Mrkla som na neho bokom. 

Roztiahol svoj úsmev do takých rozmerov, až sa mu okolo očí vytvorilo mnoho vrások. Nechápem pri jeho mladom veku, ale bolo to roztomilé. „Áno, môžeš sa na mňa pozerať." 

Po ničom inom netúžim.

Viem, prišlo to strašne rýchlo, zrazu som nestačila mrknúť a svet sa obrátil a my dvaja sme spolu. Ako sa to rýchlo zomlelo? Neviem, ale popravde, takto mi to najviac vyhovuje. Viem, že nad nami ešte ostali visieť mračná, ktoré fakt potrebujú vypustiť zopár kvapiek, a tým myslím moje slzy. 

„Podarilo sa ti porozprávať s Miou?"spýtal sa zrazu.

To bola naša každodenná otázka, už tri dni sme sa pokúšali ísť za ňou, no neúspešne. Aspoň, že Lucasa prijala, veď nečudo, keď je to jej brat. Ale Gavin z toho bol na prášky a to nehovorím o tom, že Sarah nebola doma. Nechápem, čo sa to medzi nimi deje. Doma sa niečo vážne udeje a ona nie je schopná vrátiť sa k rodine. Pre mňa to nebolo nič nové, opustila mňa aj otca, takže bolo iba otázkou času, kedy to zopakuje pri Gavinovi. Fakt mi ho bolo ľúto, pretože čo sa týka rodiny, snažil sa ako vedel. 

„Zatiaľ nie," odpovedala som. „Neviem, asi naozaj potrebuje čas. Ale ja mám skôr pocit, že sa hanbí, pretože až takú traumu neutrpela, aby sa s nami nebavila."

„Možno, ale je možné, že keď doteraz sme o ňu nejavili záujem, tak nám to chce iba vrátiť."

„Cítim sa pre to zle. Pretože ani jedno leto, čo som tu bola, som sa s ňou nebavila, ona sa chcela skamarátiť a ja som ju mala v paži. Asi máš pravdu a chce mi to vrátiť." Držala som ho pravou rukou, a on mi hladil prstami hánky. Bolo ťažké sústrediť sa na cestu, keď som sedela práve s ním. Rozptyľoval ma.