Rebelka

17.

A d r i e n n e

Vystúpila som z auta a rozhliadla sa okolo. Nebola som tu dva roky, presne ako povedal Reece.

Dva roky.

Dva roky od toho okamihu, od tých krásnych chvíľ. Odvtedy sa udialo niečo, prečo sa naše cesty rozišli a snažila som sa na neho zabudnúť. Ale...nešlo to. Iba okamih stačil na to, aby tie najkrajšie spomienky na Palm Bay zničil. Stal sa zo mňa niekto, s kým nikto nechce vydržať ani sekundu a za to mohol z časti aj on.

Pozrela som sa na neho a všimla si jeho ustaraný výraz, akoby nad niečím rozmýšľal, otočila som sa naspäť k jazeru.

Ale nič sa tu nezmenilo, možno boli vyššie stromy a kríky okolo, ale inak to bolo stále to pokojné miesto s toľkými spomienkami. Ak by to jazero dokázalo rozprávať, určite by vypovedalo, koľko času sme tu strávili s Reecom.

Osamote.

Sotva to boli dni, či týždeň, no boli to však pekné spomienky.

Ale to je niečo na čo by som rada spomínala s dobrým pocitom. A naše hádky už ustúpili a to doberanie, ktoré som považovala za zábavné, sa zmenilo na pohľady, ktorým nejde uniknúť.

„To sa mi hádam sníva." Zmenila som tok mojich myšlienok a sústredila sa na okolie, kde sme sa nachádzali. Kráčala som k mólu, ktoré bolo pár metrov od nás.

„Počkaj, neviem či je bezpečné, dlho som tu nebol." Reece ma predbehol a šiel skontrolovať drevené mólo. Opatrne na neho našliapaval až sa dostal ku koncu, kde sa to rozširovalo. Na konci móla bol pripevnený starý čln, ktorý určite pamätal lepšie časy a len tak sa hompáľal na vode.

Otočil sa ku mne bokom a pozrel mi rovno do očí a mnou akoby prebehol záchvev spomienok. Preleteli cezo mňa, ako blesk až som skoro prestala dýchať. Presne na tomto móle,... prvý bozk...prvé objatie...

„Si v poriadku?" Pristúpil bližšie a chytil ma za ruku a možno to bol iba ochranársky inštinkt, keď si ma pritiahol k sebe. 

„Som v pohode." Zaklamala som a odtiahla sa od neho a pre istotu šla úplne na koniec móla.

Bol tu jeden dôležitý fakt, neverila som si. Predychávala som spomienku, na ktorú som tak dlho nemyslela. Ale dotkol sa ma a mne sa to vybavilo, akoby sa to stalo pred pár sekundami a nie dvomi rokmi.

V jeho hnedých očiach som poznala, že myslí na to isté, že prudko dýcha, akoby sa tiež nemohol spamätať z toho kde sme. Možno tu bol s niekým iným, s nejakou babou, ktorá mu tu spríjemňovala chvíle. A možno tu berie všetky baby na rande a ohuruje ich svojimi bozkami.

Ale sakra, Adrienne, na čo to myslíš? Vôbec by ťa to nemalo trápiť! Ozvala sa moja dušička, ktorú by som v tejto chvíli najradšej preplieskala. Ale na druhej strane má pravdu, lebo nemám čo rozmýšľať nad Reecom. Absolútne nie.

„Prečo sme prišli práve tu?" neodpustila som si otázku, prečo ma naviedol práve týmto smerom k jazeru.

Mykol plecom a zadíval sa na hladinu, na ktorej sa odrážalo svetlo mesta, za jazerom. Presne na druhej strane sa nachádza aj dom Harperovcov, teraz už aj môj dočasný domov.

„Je tu pokoj." Povedal pokojne, sadol si na kraj móla a nohy spustil dole, ale tak, aby sa nedotkol vody. 

S povzdychom som si sadla k nemu, viac ku kraju, kde bol bočný drevený stĺpik a oprela som sa oň bokom. Holé stehná som si trocha ošúchala o drevené latky, ktoré boli na konci trochu poobíjané a ruky som dala pod ne, aby mi to viac nedráždilo pokožku. Jemu to v džínsach vôbec nevadilo, naopak, vyzeral skvelo aj v tom čiernom tričku, ktoré mu obopínalo široké ramená. Radšej som sa pozrela pred seba a dumala na tým, o čom sa máme zhovárať.