Rebelka

20.

A d r i e n n e

Snažila som sa tváriť, že som nad vecou a prítomnosť istej osoby ma vôbec nerozčuľuje. Otočila som sa ku Vere a tá už brala deku z kufra.

„Cole, podonášaj veci z auta." Povedal mu Reece a Cole mu ukázal prostredník.

„Počkaj pomôžem ti." Ponúkla som sa a vzala košík z auta. Boli tam ešte aj deky a iné veci, ktoré brali k táboráku. Gitaru som nechala radšej v kufri.

Cez malú bráničku som ich nasledovala na pláž. Z jednej strany bol výhľad na osvetlený most a pod ním obrastené kríky a múr, tak preto sa tu nedalo dostať priamo bez toho, aby sme išli cez klub. Po úzkom vydláždenom chodníčku sme došli až ku koncu udržiavaného parku rôznych ozdobných kríkov a rastlín až k piesočnatej časti. Otočila som sa naspäť a videla nízke budovy klubu a jednotlivé umelé kopčeky a jamky na golf. Mať bohatého nevlastného taťku má isté výhody, a to znamená, že nás na pláži nikto nebude otravovať. Ale zatiaľ som o Gavinovi nepremýšľala, ako o nevlastnom otcovi, tak možno prichádza ten moment, kedy si to naozaj začínam pripúšťať.

„Ešte si tu nikdy nebola čo?" Spýtala sa ma Vera, keď ma dobehla a videla, ako si to tu obzerám.

„Nie a ty?"

„Šibe ti? Kedy by som tu asi tak mohla byť? Dneska je to premiéra, Lucas mi sľúbil, že ma nabudúce vezme do klubu." Pokývala obočím a zaškerila sa. Viem si predstaviť, kde ju tak asi vezme. Do prenajatého apartmánu.

Chalani už rozfúkavali oheň v okrúhlom ohnisku a vedľa neho boli lavičky a drevené kreslá. Od obyčajného táboráku to malo na míle ďaleko, ale aj takúto možnosť beriem. Asi je to niečo iné, ako sedieť stále v bare.

Košík som položila na stôl a Vera sa išla posadiť k Lucasovi.

„Dáš si pivo alebo chceš tequilu?" Ozvalo sa spoza mňa. Cole sa usmieval a mne bolo hneď jasné, že sa ho dnes nezbavím.

Na toto fakt potrebujem panáka. „Tequilu jednoznačne."

„Dobrá voľba."

Chcela som sa ho opýtať, čo tu robí Tara, ale uvedomila som si, že mi to môže byť ukradnuté a môžem ju jednoducho ignorovať.

Postupne sme vytiahli veci z košíka a tašky a nachystali veci na stôl. Julia nám nachystala mini sendviče a malé koláčiky. Našla som ešte chipsy a podobné pochutiny.

Cole ponalieval poháriky a rozniesol každému jeho drink. Skôr, než by si ma mohol odchytiť som sa pricapla k Vere na lavičku.

„Sorry, nevedela som, že bude tu." Zašepkala mi do ucha. Pokrútila som hlavou, predsa nedám na sebe poznať, že mi je proti srsti, byť s ňou pri jednom ohni. Tak isto, ako jej nebolo príjemné, že tú sedí jej bývalý.

„Tak ako sa ti páči v Palm Bay?" Spýtal sa ma tú najhoršiu otázku Eric, sediaci hneď oproti a pri ňom sa tlačila na jeho rameno Tara.

To vážne sa ma na to musí každý pýtať?

„Ujde to." Chcelo sa mi pretočiť očami, ale vydržala som. Snažila som sa nevidieť tú mrchu vedľa neho.

„Si tu do konca leta?" Zaštebotala Tara, tým svojim jemným hláskom. Vrhla som po nej pohľad, nech sa ide bodnúť.

„Neviem ešte som sa nerozhodla." Pozrela som smerom k Reecovi, ktorý sústredene počúval náš rozhovor.

„Ale ostávaš tu na nový semester nie?" vyhŕkla Vera. Zarazene som na ňu pozrela. Ako to mohla predhodiť len tak, pred všetkými, keď som sa ešte nerozhodla. Ešte sa o tom porozprávame.

„Dik," pošepla som jej.

„Ty prestupuješ tu na univerzitu?" Opýtal sa šokovane Reece.

Pozrela som do jeho udivených očí. On nechce, aby som tu ostala?

„Hádam si nemyslíš, že ma odradíš. V tom prípade asi som sa rozhodla." Provokačne som na neho hľadela, nech si skúsi ešte niečo namietnuť.

***

Neviem ako sa to stalo, teda viem. Tá podrazácka kamoška sa odišla s Lucasom prejsť a Cole pod prísnym pohľadom Reeca sa radšej zdekoval a začal sa baviť s ostatnými. A tak som sedela sama na lavičke a opekala si marshmallow cukríky na paličke a po jednom ich zobkala.

Už doma som cítila, že dnes nemám nikam ísť. Tento táborák? Nuda. A hrať práve pred NIMI na gitare? Ani náhodou.

Nebavilo ma to dlho a šla som sa tiež prejsť. Počúvať šum mora a večerný príliv, ako sa vinie po piesku, bol môj nový obľúbený zvuk. Sadla som si ďalej od brehu tam, kde sa začínala tráva a mlčky hľadela na Atlantik.

Tiché kroky v tráve mi napovedali, že už nie som sama a mám tu spoločnosť. Tá spoločnosť bol Reece a sadol si ku mne. Ticho sme pozerali do diaľky, zahĺbený do svojich myšlienok.

Vadí mu, že ostávam tu v Palm Bay? Že sa budeme naďalej vidieť každý deň?

Ani mne tá predstava nerobí dobre a hlavne to, že som na to nezabudla. Nezabudla na ten moment, keď všetko padlo a ja som sa bez obhliadnutia vrátila domov do Atlanty.

„To fakt chceš byť ticho? U teba je to nezvyk." Pustil sa do rozhovoru.

„A o čom mám hovoriť? Iba tak na prázdno rozprávať o ničom? To radšej budem ticho."

Oheň ožaroval kruh v okolí asi piatich metrov, no my sme sedeli ďalej, a aj napriek vetru, mne už bolo horúco. A za to mohol aj alkohol, alebo príliš rýchle búšenie srdca, že radšej zvolil moju spoločnosť, ako sedenie pri nich?

Reece bol ticho, iba pozeral pred seba, ale všimla som si čo robí, ako zatína sánku a prudko dýcha, akoby v sebe zvládal nejaký tichý boj. Možno sa chystal na útok, len neviem, kto bude tentokrát obeť.

„Prepáč." Šepol, akoby do vetra.

Počula som dobre?

„Prepáč mi Adria."

Pozrela som na neho vyjavene, čo mu to teraz prišlo na rozum?

„Čo ti mám prepáčiť? Nerozumiem."

Pozeral do zeme na svoje prepletené ruky, nepozrel sa mi ani do očí. „Za všetko, za to leto, že som to zvoral, mrzí ma..."

„Stop, prestaň." Pozrel sa konečne na mňa a podľa toho, ako sa tváril skľúčene, som vedela, že to myslí naozaj úprimne.

„Nechcem to počuť." Povedala som rázne.

„Prepáč mi, že som sa zachoval ako chumaj."

„Prestaň!" Nechcela som myslieť na ten deň na to, ako ma podviedol. Nechcela som myslieť na ten odchod do Atlanty a skočenie do najbližšej náruče. Nechcela som myslieť na to, ako som prišla o panenstvo s iným chlanom, než bol Reece. Nie, nechcela som na to myslieť.

„Nehovor to, naozaj. Nikto mi tak neublížil ako ty." Sťahovalo mi hlas, ale nechcela som pred ním plakať. To obdobie už bolo dávno za mnou.

Bolo mi tak dobre, keď sme okolo toho chodili a nič si nepripomínali. Mňa uspokojovalo to, že po ňom môžem štekať a zaslúžene.

„Vieš čo? Neobťažuj sa mi to vysvetľovať, nie nechcem to počuť. Len ti poviem jedno, ani moja matka sa neobťažovala mi nič vysvetliť, tak prečo ty? A prečo teraz? Mal si na to dosť času a neurobil si to." Nadýchla som sa zhlboka a v hlave mi vírili výčitky, ktoré by som mu mohla šplechnúť do tváre. A musela som dostať zo seba všetko. „Ja viem, teraz je ti to ľúto, keď vidíš tamtú štetku a zrazu si spomenieš, čo si mi urobil a chceš sa ospravedlňovať? Doteraz ti to nenapadlo?" Vstala som od neho a so vztýčenou hlavou som odišla k prichádzajúcej Vere a Lucasovi.

Urobila som chybu, keď som sa otočila od ohniska a zbadala Reeca, ako stále sedí v tráve a dlane si pritískal k tvári.

Ani pocit vyhratej slovnej bitky mi nepriniesol radosť, keď som ho videla tak sedieť. Už dávno som vedela, že to nebol súboj, bol to iba jednostranný boj o lásku, ktorú som pred dvomi rokmi prehrala.