Rebelka

43.

A d r i e n n e 

Mávate aj vy taký pocit, keď sa prebúdzate k úplnému vnímaniu, že to čo sa vám snívalo nebol sen, ale realita? Presne takto som sa cítila. 

Bola som na vážkach, tak päťdesiat na päťdesiat, čo z toho bola pravda. Ako keď vypijete fľašu vodky a na druhý deň je jedno veľké obyčajné okno. 

V hlave mi preletela myšlienka na to, ako ma Reece vzal do náručia a od šťastia, že vyhral súťaž, ma celú vybozkával. Užívala som si ten pocit blaženosti a silného vzrušenia, že ja môžem byť tá, kto ho má iba pre seba. Neskonalé šťastie sa vytratilo lebo potom nastal útlm a to spomínané okno. 

Boli sme to oslavovať, že si na nič nespomínam? Dali sme si do nosa aj s Verou a Lucasom? Asi slovo neviem, vystihuje moju situáciu. 

Zazívala som a snažila sa otočiť v posteli, lenže mi čosi bránilo. Hneď som vedela, čo je to. Reece mal prehodenú nohu cezo mňa, síce to je skvelé ráno v jeho objatí, ale niečo mi na tom nesedí. Chcela som prudko vstať, ale naozaj bol do mňa celý zapretý, akoby sa bál, že mu utečiem. 

„Reece," zamrmlala som a rozlepovala poriadne oči. No tak počkať. Toto nie je môj byt, rozhliadala som sa okolo. Toto nie je ani apartmán vo vile. 

Kurvafix, veď toto je nemocnica, uvedomila som si, keď som si všimla z postele postrannú zábranu a nad ňou stojan na infúziu. 

Reece mal na celej ruke niečo obmotané, akoby utrpel nejakú nehodu. S panikou som sa posadila, prudšie ho zo seba striasla a dívala sa čo sa to deje. 

„Preboha, Reece!" zatriasla som ním. Na čele mal modrinu a obočie zašité. Oblečený bol v tmavej nemocničnej košeli. Nepreberal sa, a tým sa môj tep ešte viac zvýšil. 

Prečo sme v nemocnici? Čo sa to dopekla stalo? Snažila som si spomenúť ale nešlo to. Nevedela som o ničom. 

Rozhliadala som sa navôkol, či nenájdem telefón alebo hocičo, čo by mi vysvetlilo našu situáciu. Našťastie do izby vstúpila zdravotná sestra. 

„Á, už ste hore? Konečne ste sa prebrali." Usmievala sa a ja som stále nechápala, čo sa to stalo. 

„Môžete mi povedať, prečo som tu, a čo sa stalo?"

„Pravdaže, mali ste autonehodu, priviezli vás sem aj s priateľom a jeho mamou, ale viac vám povie lekár." Otáčala sa k odchodu. 

„Nie počkajte, ako je na tom Julia?" 

Chápavo prikývla „Hneď ju zavolám, bola tu niekde na chodbe." 

Vyšla z izby a hneď sa aj vrátila a za ňou stál lekár v bielom plášti a hneď za ním sa hrnula Julia. S úsmevom na tvári ho predbehla a pribehla ku mne. 

„Zlatíčko, tak už si sa prebrala." Pobozkala ma na čelo a hladila rukami. „Musí byť veľmi vysilený, keď ešte stále spí."

„Čo sa stalo? Prečo sme tu obaja a ako to vyzeráš?" Hodnotila som ju pohľadom, na tvári bola doráňaná akoby ju niekto zmlátil. 

Mávla rukou. „To nič nie je, podstatné je, že sme nažive. Keď si strhla volant, myslela som si, že umrieme." Z očí jej vypadli slzy a snažila sa ich rozohnať mrkaním. Na mňa to pôsobilo opačným efektom. Neupokojila som sa, naopak, s panikou som skoro vyskočila z kože. „Ja som to spôsobila." Vzlyk, ktorý nasledoval, ju prinútil objať ma.