Rebelka

28.

R e e c e

„Nechcem tu byť," povedala mi Adria po tom, čo sa konečne upokojila. Opierala sa mi chrbtom o moju hruď a spolu sme hľadeli na jazero pred nami. Sediac na deke v tichosti, sme sa iba hladili a premýšľali o tom, akí sme boli k sebe krutí, keď sme si nevedeli povedať pravdu v ten moment, keď sa to udialo. Ublížil som jej iba pre to, že som nevedel, ako sa vecí majú. A ona za to trpela s myšlienkami, že som ju podviedol. Bože, ja som taký kretén.

„Ako to myslíš?"

„Nemôžem ostať v tom dome, kde je ona, najskôr by som jej vyškriabala oči." Tak tomu naozaj verím.

„Chápem ťa, ale ani kvôli mne?" Tak trochu som chytal paniku, že naozaj odíde, keď už povedala, že by rada študovala tu. S preložením nebude problém, už ju o tom ubezpečil Gavin. Aj vďaka mojim presvedčovacím metódam, ale nie žeby ho bolo treba prosiť, sám sa o všetko postaral.

Otočila sa ku mne a usmiala sa. „Jasné, že kvôli tebe mi za to stojí ostať vo vile, ale ju nechcem viac vidieť." Odmlčala sa a zúfalo povedala: „Neviem, čo budem robiť."

„Zlato, nateraz to hoď za hlavu. Máme leto, sme spolu a už si viac nebudeme klamať a vymýšľať si." Povedal som to, ako prosbu a snáď sa nám to splní, pretože klamstvá nekončia, nateraz jej to musí stačiť. Podstatné je, že mi odpustila to, čo som urobil.

„Súhlasím."

„Aj tak s tým nič nespravíš, veď Sarah ani nie je doma, kto vie kde je."

„Neviem presne, Gavin sa k tomu vôbec nevyjadril, keď som sa ho na to pýtala. A jej volať nemienim. Naozaj nechápem, čo na tej sebeckej mrche vidí." Otriasla sa pri myšlienke na svoju mamu.

„Možno preto, že je kosť?" Spýtal som sa s humorom, za čo ma buchla do ramena.

Jej mama bola celkom k svetu, možno preto si ju Gavin vzal. Bola staršia než tie mladé pipky, ktoré si vodil do kancelárie. Potreboval reprezentatívnu manželku, ktorú ona vie zahrať dokonale, a tak sa vzali. Lenže neviem, či ona je tá správna osoba na ten post. Nemám ten pocit, žeby s ňou bol šťastný, ale je to jeho vec.

„Ani mi to nehovor, vieš koľko námahy vynaložila na to, aby vyzerala tak dobre. Vždy nejaká diéta, cvičenie a pravidelná návšteva solária a iných skrášľovacích somarín. Otec to tak neznášal." Rozhovorila sa. „Nikdy by som nechcela vyzerať ako ona." Aj keď to chce zaprieť, je jej trochu podobná, ale iba výzorovo, v hlave to má Adria už dávno zrovnané.

„Dosť o nej, iba si z toho smutná, čo tak zahrať mi, veď si mi to sľúbila, to ťa privedie na iné myšlienky." Opäť sa ku mne otočila a oči sa jej rozšírili vzrušením. Bingo, konečne nejaká iná reakcia, musím si to zapamätať.

„Naozaj?"

Prikývol som. „Poď na to."

Sadla si oproti mne, trocha sa prehrabala v kufri na gitaru, vytiahla odtiaľ zápisník a začala listovať. Neviem či tam vôbec niečo prečítala v tom šere, lebo osvetlenie sme tu nemali žiadne.

„Ale nesmej sa mi, dlho som nehrala pred nikým."

Pozrel som sa na ňu typom či to myslí vážne. Ja som hudobne úplne hluchý, takže posúdiť to nemôžem. Ale mama vie spievať, tak hádam sa na mňa niečo nalepilo. Adria si nalistovala pár stránok a hľadela do nich.

„Zložila som jednu pieseň, nie je dobrá, ale je nová a dosť vystihuje situáciu a ja...ja som to potrebovala zo seba dostať."

Čakal som kedy začne, fascinovaný ako z dravej ženy, ktorá nebojácne chcela vyškriabať matke oči, je niečo slabé a krehké. Práve v tejto chvíli bola tak zraniteľná a to ju robilo ešte viac zaujímavou a vo mne sa niečo odohrávalo, čo ma nútilo ju chrániť. Vzala si do rúk gitaru, preletela pár strún, potom ich doladila a začala hrať. Najprv nesmelo a dosť ticho, iba prstami vybrnkávala a hľadela do zápisníka. Potom pozrela na mňa a s mojím úsmevom som jej dodal odvahu.