Rebelka

22.

A d r i e n n a

Sedieť s pohárom vína v ruke s vyloženými nohami je večerná idylka možno pre dospelých, ale ja si to akurát vychutnávam. Najmä po skoro celom dni strávenom s Verou a Lucasom, ktorí sú horší v rečnení, ako staré baby na trhu. Preložila som si nohy na opaľovacom kresle a konečne počúvala to ticho. Doslova som ho nasávala a Ria sa ku mne pridala. Ležala vedľa mňa schúlená a moje prsty jej prečesávali biely kožúšok. Uzavreli sme mier a konečne pochopila, že moja prítomnosť je oveľa lepšia a prestala odo mňa utekať.

Sledovala som odraz svetla, ako sa mihoce v bazéne, v ktorom bolo zapnuté čistenie a vytváralo rôzne obrazce ako sa voda hýbala. Nemohla som odtrhnúť oči od toho výjavu a hypnotizovaná som zabudla, že držím v rukách pohár a obliala som sa.

„No super." Zamumlala som si a s povzdychom vstala a mierila cez bočné dvere do kuchyne po utierky.

Keby som vedela, že toto leto bude také dobré, bez prítomnosti Sarah, asi by som sa tešila viac na pobyt v Palm Bay. Opäť nebola vo vile. Neviem, kde zas je a ani ma to netrápi, ale asi vybehla vyvetrať Gavinove kreditky alebo sa niekde vyvaľuje na slnku pri pláži, kto vie. Stále sme sa obchádzali a tak to bolo najlepšie. Nevytvárala som zbytočne dusno, hoci by som prijala nejaké vysvetlenie, ale čo už.

Jediná normálna dospelá osoba bola Julia, nebyť jej, táto domácnosť by sa už dávno rozpadla, aj keď dnes zmizla a viac som ju nevidela.

Ani teraz nebola v kuchyni, čo bolo divné, pretože sme si zvykli spolu večer sadnúť a aj napriek tomu, že nemám na alkohol vek, naliala nám biele víno a spolu sme sa bavili ako ...matka s dcérou, áno toto je to správne prirovnanie. Našla som si v nej ženský vzor a páčila sa mi taká myšlienka, že budeme spolu častejšie.

Keď som sa očistená vracala naspäť na terasu, všimla som si na opaľovacom kresle zvláštnu vec. Bola to malá drevená krabička, rôzne vyrezávaná a najskôr ručne spracovaná a mala po sebe zvláštne vzory. Ale čo najviac ma zaujalo, že na vrchu bolo vygravírované Sorry. Čože?

Začudovane som sa obzrela, kto ju tu nechal, ale nebolo nikoho. Sadla som si a zvedavosť mi nedala, tak som ju otvorila. Vyskočila som s výkrikom, keď som uvidela moju retiazku.

„To nie je možné!" Držala som v rukách cennosť, ktorá znamenala pre mňa tak veľa. Malý srdiečkový medajlón, ktorý mal v sebe fotografiu mňa a babky a druhá bola fotka dedka. Fotka bola stará možno aj dvadsať rokov.

„Dúfam, že som ti urobil radosť." Ozval sa spoza mňa hlas, ktorý vo mne vyvolával zmiešané pocity. Otočila som sa k Reecovi a v rukách niesol Riu. Ani som si nevšimla, že z kresla odišla.

„Čože? To ty si ju našiel?" Pozerala som sa na neho s údivom, ako to dokázal, kde ju vlastne hľadal. Všetky otázky sa mi rojili v hlave naraz.

„Našla ju mama, ja som dal iba opraviť zapínanie." Priznal.

Do očí sa mi hrnuli slzy a nešli zastaviť. Bola som veľmi rozcítená, pretože som si myslela, že som ju nadobro stratila. A on.. on ju nechal opraviť.

Pristúpil bližšie a pustil Riu na zem. „Hej, nechcel som aby si plakala, ale tešila sa." Zašepkal a zotrel mi slzu z tváre.

Povzdychla som si a zasmiala sa cez slzy. „Veď ja sa teším, len... dojalo ma to."

Sadla som si do kresla a držala v rukách krabičku a bála sa dotknúť retiazky, aby sa náhodou nevyparila. Reece sa ani neopýtal a sadol si vedľa mňa. Popravde, dosť blízko. Mohla som cítiť jeho vôňu, teplo žiariace z jeho blízkosti. A možno som horela iba ja, tým že je pri mne. Dávno som oľutovala tie slová, ktoré som mu povedala, ale zmeniť som to nemohla. Tak ľahko sa to predsa nedá, alebo áno?