Rebelka

21.

R e e c e

Koľká dĺžka to bola? To som naozaj nevedel. Moja srdcová frekvencia by sa mala zvyšovať pri námahe, ktorú som pri plávaní vykonával, ale nič sa nedialo. Myšlienky rozutekané do všetkých možných strán. Ale akonáhle som myslel na ňu, srdce búšilo, ako pri súťaží v plávaní na sto metrov.

A tie myšlienky sa nedali zastaviť. Jedna utekala k ranenému zelenému pohľadu Adrii a druhá k mojej frustrácií, že som nemohol urobiť nič, prečo by som jej vysvetlil svoje chovanie.

„Kde máš hlavu Reece? Mal by si ju mať vo vode nie v oblakoch!" Už tretíkrát ma dnes zvozil tréner.

Držal som sa okraja bazéna a nechal nech do mňa hustí, koľko sa len zmestí. A právom. Bol som totálne na hovno a zaslúžil si nakopať.

„Sorry tréner." Povedal som mu úprimne a pozrel na môjho najlepšieho učiteľa na svete, že ho sklamem, ak neprekonám svoj blok.

„Takto chceš vyhrať zlato? To sotva! Spamätaj sa konečne. Vidím, že sa nesústredíš, na dnes máš dosť." Ukázal hlavou nech vypadnem z toho bazénu a nerobím tu hanbu plavcom, ktorým to dnes naozaj ide.

Nie žeby som nemiloval plávanie, ale neodpustil som si povzdych, na dnes sa už vážne necítim, aby som zaplával, čo i len meter.

„Ok." Vytiahol som sa z vody a vzal osušku. Pretrel som si tvár a smeroval do šatne.

„To neznamená, že sa dnes budeš ulievať Rivera! Štyridsať minút na páse!" Odpískal s píšťalkou, akoby to bolo kladivko na súde a on bol sudca, ktorý určuje trest. Prikývol som a so sklopenými ušami si to išiel odmakať.

„Zas si na odstrel?" vyškieral sa David, ktorý si zapol bežiaci pás vedľa mňa.

„Drž hubu," vrhol som po ňom zlý pohľad.

„Čo? Opäť sa konala párty u Lucasa a zas som na nej nebol?" Vyčítal mi tak, ako aj naposledy. Opäť som na neho pozrel, keď som zapínal svoj pás a strkal si slúchadlá do uší.

„Nie, teraz to nebola párty." Odpovedal som mu a zapol hudbu, aby som s ním nemusel kecať o tom, prečo som ako zdochlina.

David je jeden s našej skupiny, ktorý to dotiahne až na olympiádu, ak ma teda prekoná. Ale tomu sa hovoria iba stotiny sekundy, baby.

Vytiahol mi slúchadlo. „Počúvaš čo hovorím?"

„Tak teraz už áno. Čo je sakra?"

Spomalil som si tempo iba na chôdzu, pretože tento mi evidentne nedá pokoj.

„Vravím, že ťa to muselo poriadne vziať, keď vyzeráš akoby ťa prešiel tank." Pokračoval v chôdzi a mne nedávalo zmysel, čo hovorí.

„Nechápem."

„Rachel, vy dvaja? Rozchod? Hovorí ti to niečo?" Ou...počkať čože?

„My dvaja sme spolu nechodili."

„Tak to je dobré, myslel som si, že ti zahýbala a preto si taký."

„Počkaj počkaj, hovor." Zastavil som mu pás, lebo si pridával na rýchlosti a už sa chcel vyhnúť tomu rozhovoru.

„Videl som ju včera s Aidenom, dosť sa k sebe mali, myslel som si, že to vieš a preto si ako zbitý pes." Moje ústa sa dokázali iba otvoriť a zavrieť. Nie žeby mi nezáležalo na Rachel, pretože sa nám vzájomná výpomoc hodila, ale toto bola podpásovka, že sa mi takto chcela pomstiť za to, že som sa jej vyhýbal.