Vina v nás ✔

I.

6. október 2019

Nespomínam si, kedy som sa normálne zabavila. Život plynie bezo mňa. Som zavretá v tomto dome s neschopným mužom a dvoma deťmi, ktoré ma pri sebe nonstop potrebujú. Milujem ich celým svojím srdcom, ale občas potrebujem aj ja chvíľku pre seba. Nejaký čas, kedy by som nebola nútená čeliť svojim výčitkám svedomia. Vinco je horší ako tie deti. Nepredstavovala som si to takto. Je agresívny, všetko berie ako útok. Nemôžem sa ozvať. Len mlčím a prikyvujem, aby bolo dobre. Nemám rada hádky. Držím v sebe všetko a potom si tieto veci zapisujem do denníka. Videl ma už párkrát, ako si niečo píšem. Nespýtal sa ma. Iba sa obzrel za svoje plece, otočil kolesami a už ho nebolo. V dome je čudná atmosféra. Je to divné, v noci sa bojím svojho tieňa. Keď Zoja a Zina zamrnčia, musím sa nútiť, aby som sa postavila. Povinnosti sú na mojej hlave. Starám sa o nich a čo dostávam? Je to úloha matky, každý si povie, ale ja by som najradšej zomrela. Už netúžim po rodičovstve. Zbožňujem svoje deti, ale prajem si, aby som ich nemala. Chcem voľnosť. Možnosť úteku. Pred nikým sa neopovážim vysloviť to nahlas, lebo počujem, ako to znie. Som nevďačná, veľa žien by si prijalo mať manžela a deti. Mňa len proste... Neviem, ako to mám správne sformulovať. Napĺňa ma pohľad na ich detské tváričky, počúvať ich prvé slová a nezrozumiteľné bľabotanie, iba si prajem, aby som to mala ľahšie. Nebaví ma pretĺkať sa a tváriť sa, že som nad vecou. Ľudia ma vnímajú ako silnú. Keď sa Vinco takmer zabil na Kriváni, držala som sa statočne. Samozrejme, bola to iba pretvárka, keďže sa zložil on, ja som musela byť tá, ktorá ostala nad vecou. Očakávalo sa to odo mňa. Na mňa sú vždy nejaké požiadavky. Treba ich spĺňať. Hovorí sa to tak. Ale dneska to nezvládam. Som ako na tŕňoch. Deti už spia, Vinco ešte šramotí. Som v kuchyni, vidím tiene. Pozriem sa za seba, nikoho za sebou stáť nevidím. Zmeraviem, sústredím sa na písanie. Voľakedy som mala sen o kariére. Nechcela som byť spisovateľka, ale páčilo by sa mi zhromažďovať nejaké údaje, písať články. Neviem, prečo som tak veľmi túžila po deťoch. Celé mesiace sme sa snažili. A teraz som tu v kuchyni, obidve sú zdravé a moje mentálne zdravie sa rozkladá ako mŕtvola. Nepremýšľala som o samovražde. Dokonca ani vtedy, keď som bola na pokraji síl a musela som sa naučiť byť okrem manželky ešte aj opatrovateľka. No dnes sa lámem. Hľadím na dvere. Predstavujem si, že zmiznem. Útek mám na dosah. Čo sa ním však v skutočnosti zmení?