Vina v nás ✔

V.

22. jún 2016

Túto stranu po napísaní zrejme spálim. Nemôže o tom nikto vedieť. Najradšej by som o tom nevedela ani ja sama. Nenávidím sa za to. Lenže čo človek urobí, to už nikdy neodčiní, všakže? Nechcela som to. Alebo chcela? Som zmätená. Zatrpknutá. Ospravedlňuje ma to? Nie. Vinco by mi neodpustil. Ani by som to od neho nežiadala. Vrátila som sa domov a nešla som si k nemu ľahnúť. Zaliezla som do sprchy. Nepomohlo. Mala som od tej vody privysoké očakávania. Spoliehala som sa na to, že zmyje všetko. Primárne moju hanbu. Sabína si zaumienila, že vyrazíme von. Videla moje trápenie. Niekoľko mesiacov v rade sa pokúšame a obaja sme z toho na nervy. Nie sme neplodní. Iba jednoducho spolu nedokážeme počať dieťa. Bol to logický krok. Dohodli sme sa, že nastal čas. Niekto tam hore má očividne iný názor. Naťahuje nás a bábo neprichádza. Možno by sme si mali dať chvíľu pauzu. Nech nie je všetko iba o splodení toho malého človiečika. Zakaždým mi to mama pripomína. Návšteva by sa neobišla bez toho, že by som od nej nevychádzala užialená. Vyhadzuje mi na oči moje zlyhanie. Lepšie povedané... zlyhania. Mame sa ničím nezavďačím. Nie som doktorka ako ona. Ani taká vzdelaná a múdra. Zamotávam sa do vlastných slov. Nedá sa mi o tom písať. Sabína nás pozvala na drink. Šli sme hneď z práce. Napísala som Vincovi iba správu, že sa zdržím. Odpísal mi, že v pohode. Nezaujímalo ho vôbec, s kým budem a čo sa chystám robiť? Urazilo ma to. Sadli sme si a ja som si objednala niečo tvrdé. Nemala by som piť. Pracujeme na dieťati. Nepripúšťala som si nič. Už dlho som si takto nevypila. Hlavu som mala ľahkú, ale nie natoľko, aby som si tú noc nepamätala. Prisadol si k nám. Správal sa úctivo. Mala som na prste obrúčku, ale zdalo sa, že si ju buď nevšimol, alebo nedbal, že som vydatá. Rozprávali sme sa o hlúpostiach. Páčila sa mi tá zmena. Uvítala som ju. Bolo mi s ním veľmi dobre. Páčil sa mi. Nie tak ako Vinco. Klamala by som však, keby som tvrdila, že nebol príťažlivý. Pozrela som na hodinky. Baby sa ešte jašili, ja som chcela ísť domov. Ponúkol sa, že ma odprevadí. Impulz vo mne ma prekvapil. Oprela som ho o stenu a začala bozkávať. Zašepkala som mu, aby ma vzal k sebe domov. „Určite?" Ubezpečoval sa. Nasadli sme do taxíka, neobzerala som sa, upierala som oči do zeme, nemala som žiaden záujem zapamätať si cestu k nemu. Ocitli sme sa u neho, ja som to iniciovala. Každý jeden pohyb vzišiel z mojej hlavy. Vrhla som sa na neho, vyzliekala som sa, zobral ma na ruky a položil ma na sedačku. Vyfučalo mi všetko z hlavy. Priamo v tom momente som nemyslela na nikoho. Iba na seba. Na rozkoš, ktorú som zažívala. Bolo to čudné. Všade sa ma dotýkal. Taký precízny, vzrušený zo mňa. Pozerala som sa mu do tváre. A náš sex sa mi páčil ešte viac. Nenávidím sa za to. Nevera bude vždy neverou. Vincovi by som ju neodpustila. Vždy som predpokladala, že keď sa naše manželstvo rozpadne, bude na chybe on. Akoby som schválne ignorovala, že tá chybná v ňom môžem byť aj ja. Ľahli sme si. Zase som sa pozrela na mobil. Postavila som sa a začala som sa obliekať. Nadvihol sa. Povedal mi, aby som ostala cez noc. Nedokázala by som tam zaspať. Požierala ma vina. Obliekla som sa. Vybehla som von z dverí. Nestihli sme sa rozlúčiť. Bola som za to vďačná. Nepoznala som jeho meno, adresu, vôbec nič. Sabíne som napísala, že som už doma. Vyhovorila som sa na nevoľnosť. Mali by sme si to podľa nej zopakovať. Uložila som sa do postele k svojmu manželovi. Plakala som potichu. Zaumienila som si, že urobím všetko na svete, aby som ho urobila šťastným. Jeden prešľap nič neznamenal. Výčitky svedomia ma ubíjajú.