13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou mettre en ligne une autre image.
Fajn, máme ju, teraz ju už len musíme presvedčiť, aby neskákala. To sa ľahšie povie, ako vykoná. Obráti sa za mojím volaním, no iba nakrátko. Znovu sa nám otočí chrbtom, v diaľke je šum a kroky nášho tímu, ktorý sa pokúšajú niekoho nájsť. Ešte nevedia, že sa tu ukrývala práve nezvestná Žofia. Aj keď podozrenie sme mali všetci.
„Žofia, prosím, nerob to. Dovoľ nám pomôcť ti," prihovorím sa jej opäť, aj keď som dosratý z toho, že akékoľvek moje slovo v nej môže vyvolať akýsi spúšťač a ona napokon naplní svoje hrozby.
Je tu veterno, vlasy jej vejú do všetkých strán, ani sa ich nesnaží ich pridržať. Znovu sa na nás pozrie, aj keď mám pocit, že pohľad jej smeruje iba priamo na mňa. „Už to nemá cenu. Buď zomriem, alebo pôjdem do väzenia. A ja budem radšej mŕtva, akoby som vám mala dovoliť zatknúť ma," konečne reaguje a hovorí skrz plač. Je mimo. To je mi zrejmé.
„Nemusí to tak byť. Porozprávame sa," navrhne jej Timo, chystá sa k nej prikročiť, no ona zdvihne ruku do vzduchu v geste značiacom, aby sa o to ani nepokúšal.
„Nepribližujte sa ku mne!" zvreskne ostrým hlasom, v ktorom je badať zdesenie a neistota. „Neprehovárajte ma a nesnažte sa ma oklamať. Viem, čo so mnou bude, akonáhle sa stiahnem. Dáte mi putá a hodíte ma za mreže. Nemala som nič z toho v pláne! Plánovala som začať nový život. Ja som ten čerstvý štart potrebovala ako kyslík, ale ona mi to prekazila!" začne rozprávať, Timo cúvne dozadu, ďalší členovia sa k nám nenápadne priplichtia zozadu, letmo im hlavou pohrozím a naznačím, aby sa zatiaľ neukazovali.
Nadýchnem sa z plných pľúc, obaja sme takpovediac trochu stratení, zišla by sa nám pomoc nejakej psychiatričky. Žofia nevyzerá byť poriadne pri vedomí. „Máš právo nevypovedať. Nemusíš nám nič hovoriť. Bude ti pridelený právnik," vravím jej pokojným hlasom, vysvetľujem jej práva, ktoré jej prislúchajú a ktoré som ako policajt povinný jej povedať.
Pokrúti hlavou, do tváre je bledá a ústa má modré. Nepopieram, že umieram zvedavosťou rozlúštiť celú túto hádanku a bez nej to nepôjde. Najmä kvôli tomu dúfam, že neskočí. „Načo mi bude právnik? Z tohto ma už nikto nevyseká. Viem, ako pred všetkými vyzniem. Moja mama sa už ku mne viac neprizná. A moje nádherné dvojičky budú bez mamy. Im som ublížila najviac. Stalo sa to zo sekundy na sekundu. Nezvládla som to." Ukryje si tvár do dlaní a vzlyká. Práve budeme čeliť jej hysterickému záchvatu. Narovná sa a zotrie si opakom ruky oči. „Nemala som iba ich dve, pred dvadsiatimi rokmi sa mi narodila aj dcéra, mama ma prinútila dať ju preč. Nepôsobilo by pre našu rodinu dobre, keby som bola slobodnou matkou. Celé roky som sa na ňu pokúšala nemyslieť, ale vysvitlo, že bola stonásobne húževnatejšia ako ja. Ona ma našla. Stretávali sme sa tajne. Vinco a mama o tom nemali ani potuchy. Ale chcela sa s nimi zoznámiť. To dievča mi nedalo pokoj, otravovalo ma neprestajne," povzdychne si a vykrúti ústa. Oči upriamuje niekam do prázdna. Akoby aj zabudla, že tu stojíme. „Obľúbila som si ju, lebo mi pripomínala mňa. Len v omnoho zdokonalenejšej verzii. Predstavte si, že sa pozeráte na seba v zrkadle, ale vidíte bezchybnú verziu, nie tú, ktorú ste sa naučili od samého počiatku nenávidieť. Nechcem tvrdiť, že som jej závidela, ale možno to tak bolo. Snáď som svoju radosť z nej iba predstierala. Neviem to povedať s istotou. Ona si plnila jeden sen za druhým, vychovali ju úžasní ľudia, a aj napriek tomu chcela spoznať svoju biologickú matku, ktorá sa jej zbavila," vyprskne a zagáni na mňa.
