Vina v nás ✔

X.

15. september 2016

Boli sme na návšteve u mojej mamy. Vinco o mojom tehotenstve už vie. Počkala som, kým sme sa vrátili z dovolenky a objednala som sa ku gynekológovi. Potvrdil mi, že som tehotná a dokonca mi prezradil, že čakám dvojčatá. Dvojčatá! Ovládol ma stres, panika a potom už len nekonečné šťastie. Nám dvom sa podarilo splodiť dve deti naraz! Nepripúšťam si, že by deti neboli môjho manžela. Vychádza mi to tak, že sme ich splodili niekedy v júni. Niečo ma však rozrušilo. Pomaly som začala zabúdať. Vina vo mne sa sťahovala. Naozaj som sa už toľko netrápila. Pre mňa to nič neznamenalo. Nahovárala som si, že keby som ho aj niekde videla, určite by som ho nespoznala. Nevedela som si vybaviť jeho tvár, až pokiaľ som ju znovu nezbadala. Dnes. Na mieste, kde by som ho čakala najmenej. Stretli sa nám pohľady, keď prechádzal cez ulicu. Práve som vchádza do maminho dvoru. Otec umrel pred dvomi rokmi. Nechce sa rozlúčiť s týmto osamelým domom. Nikdy predtým som ho tu nevidela, ale spoznala som ho. Vinco sa mi prihováral, nebola som schopná počúvať ho. Bolo mi na zamdlenie. Okamžite som vletela do záchoda a vyvracala sa. Hodila som to na tehotenské nevoľnosti. Mne ale bolo nevoľno z neho. Nepozdravili sme sa. Chcela som len to, aby mi čím skôr zmizol z dohľadu. Aj on ma spoznal. Viem to, lebo sklopil pohľad a obišiel ma. Cítim sa špinavo. Keď mi Vinco položil ruku na chrbát, takmer som ho od seba odstrčila. Ako keby som si nezaslúžila, aby bol ku mne milý. Nezaslúžim si jeho pozornosť. Zradila som jeho aj naše manželstvo. Prečo sa veci nedajú zvrátiť späť? Odpustil by mi, keby som mu o tej noci povedala? Ja by som to nedokázala a bojím sa, že on tiež nie. Som zbabelec. Nechcem na ne ostať sama. Radšej budem žiť s požierajúcou vinou, ako žiť bez neho. Mama ma poúčala. Pripomenula, že bolo načase. Neviem, či je schválne odporná. Možno to nerobí naschvál a ja si beriem príliš všetko k srdcu. Lenže ona sa ku mne správala vždy takto. Akoby som nebola jej dcéra, ale žiačka, ktorú chce naučiť móresom. Je doktorka na detskom oddelení. Istý čas som robila v jej ordinácii sestričku, ale potom som jej povedala, že už s ňou viac nezvládam robiť. Bolo to po prvýkrát, čo som sa jej postavila. Aj jediný. Nikomu neviem vykričať do očí, čo si o nich myslím. Zatínam zuby a pretĺkam sa. Som tichý trpiteľ. Pod srdcom nosím naše dvojičky. Onedlho budeme štyria. Bude z nás šťastná rodinka. Deti napravia to, čo sme pokašľali. Prepáčim mu aj naše hádky a jeho občasnú krutosť, lebo viem, ako veľmi ma miluje. Nepochybujem o jeho láske. Prekonala som už mnoho. Nedovolím jednému zakopnutiu, aby ma o všetko pripravilo. V podstate ho nepoznám. Viem len jedno - bol tá najväčšia chyba v mojom živote. Nuž, jedna z najväčších. Je ešte jedna, ktorá ma dňom i nocou gniavi...