Vina v nás ✔

XXXIV.

3. august 2019

Niektorí ľudia nemajú zábrany. A to som im vždy tak trochu tajne závidela. Musí byť oslobodzujúce hovoriť, čo si myslia, a robiť prvé, čo im napadne bez toho, aby sa zamýšľali, aký vplyv to bude mať na druhých. Možno keby som sa podala po mame, tak by sa silou mocou nesnažila urobiť si zo mňa svoju bábku. Dobre, ja viem, som už dospelá a nemala by som všetku vinu za svoj smútok hádzať na mamu. Kedy prevezmem zodpovednosť za svoje činy? Už ako by som ju počula. A chápem aj to, že ju fakticky nemôžem viniť zo všetkého zlého, čo sa mi v živote udialo. Lenže väčšina mojich zlých rozhodnutí plynie zo skutočnosti, že mi všetko zakazovala. Ono, ja neviem, či na to rodičia vo všeobecnosti myslia počas vychovávania svojich detí. Uvedomujú si ten tlak, ktorý na nich dennodenne kladú? Mala som byť podľa nej jednotkárka. Ak som priniesla dvojku, bolo zle. Povzdychla si, pokrútila hlavou a nútila ma vybrať si, či pôjdem na ten alebo ten výlet. Keďže som to zbabrala, mohla som ísť len na jeden. Spolužiaci v škole sa na mňa pozerali ako na trápnu bifľošku. Čo neustále mrnčíš? Vieš, čo by som ja dal za dvojku? Ako som im asi mala vysvetliť, že v našej domácnosti prichádzajú za takú známku tresty? Vždy mi tvrdila, že sa učím pre seba. Mnohokrát som mala na jazyku, že sa skôr učím pre ňu. Raz som jej to aj vykričala. Ona sa na mňa iba zlostne pozrela, zabuchla za sebou dvere na mojej izbe a nebavila sa so mnou celý týždeň. Áno, chápem, že deti sa majú chodiť ospravedlňovať svojim rodičom, pretože zo všeobecného hľadiska sú autorita. Ale občas robia chyby aj rodičia. Mama nepovedala nikdy prepáč. Keď som za ňou prišla so sklonenou hlavou, taktne podotkla, že dúfa, že som sa poučila a nabudúce budem venovať svojim študijným výsledkom omnoho viac koncentrácie. Prikývla som. Čo iné som mohla urobiť? Nikdy sa nesnažila pozerať sa na vec z môjho uhla pohľadu alebo sa nebodaj vcítiť do mojej situácie. Teraz bývam vo vlastnom dome, a aj napriek tomu hovorím stále iba o nej. Ona je tým pôvodcom. Čítala som, že pri terapii by mal ísť človek do tej najväčšej možnej hĺbky a hovoriť otvorene o všetkom, čo ho ťaží. Párkrát som už o tom premýšľala. Snáď by som odpratala zo svojej hlavy všetky tie bloky, ktoré ma zadržiavajú a nútia ma neustále sa vracať do minulosti. Beriem tabletky, ale asi musím uznať, že to nie je dostačujúca náplasť pre moje problémy. Minulosť si ma našla. A ja o tom zaryto mlčím pred každým. Nepoviem o tom ani mame. Pretože viem, že by sa jej nepáčilo, keby sa dozvedela, že sa s ňou stretávam. V minulosti nás oddelili. Teraz to môžem napraviť. Verím v to, že to zlomené sa ešte v našom vzťahu dá do poriadku. Aj keď neviem, či na to mám...