13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Tino?" Mňa asi jebne. To máš za to, že takto riskuješ, idiot! Najradšej by som ušiel, ale mama ma už zhliadla a teraz na mňa vykrikuje, nemám inú možnosť, ako sa otočiť.
Nahodím úsmev, idem jej v ústrety a objímem ju okolo útlych pliec. „Ahoj, mama," slušne sa pozdravím. Chýbalo päť sekúnd a už by ma nebolo. Došľaka aj s mojím šťastím!
Zagáni na Tima, aj on zaregistruje jej prítomnosť. Nemusím mu vysvetľovať, kto ma oslovil, no aspoň ich predstavím. „Mama, toto je môj kolega Timo. Timo, mama," nezdržujem a zoznámim ich.
„Rád vás spoznávam," prejaví slušné maniere. Je v pomykove, lebo nepochybne zazrel paniku v mojich očiach, keď sa za mojím chrbtom ozval jej hlas volajúci moje meno.
Chvíľu si ma prezerá kritickými očami matky. „Schudol si," začne tou bežnou formulkou, „to si chcel odísť bez pozdravu? Viem, že tvoju sestru sme zle vychovali, ale prinajmenšom o tebe som mala inú mienku. Ale pravdaže, veď ty si už dospelý, načo by si potreboval svoju starnúcu matku?" mieni ako rétorickú otázku. Najradšej by som si do uší napchal sklenú vatu. „Na starobu dopadneme všetci takto. Morduj sa s nimi, vypiplaj ich od plienok a oni ťa už potom ani len vidieť nechcú," ťažká si. Na Tima tento monológ zaberá, lebo už aj k nej hádže súcitný pohľad.
Otrávene prekrútim očami. Na toto fakticky nemám čas, energiu ani nervy. „Tu nejde o to, že by sme ťa nechceli vidieť," vyrieknem unavene. Hrá tu na city, pritom si je dobre vedomá, že to ona a otec nás prinútili prerušiť s nimi kontakty. „K Radke ste sa správali, ako keby ani nebola vaša, a keď sa ma susedia pýtali, ako sa má moja žena, odpovedali ste sa za mňa, že nám to spolu klape a plánujeme rodinu. Kto sa hanbí za vlastné deti, nepotrebuje, aby ich navštevovali, nie?" nedávam si servítku pred ústa. Riešili sme to už stokrát. Nebudem prižmurovať oči len kvôli tomu, že sú to naši rodičia. Radka trpela poruchou prijímania potravy, trčali na nej už len rebrá a namiesto toho, aby ju vzali k doktorovi, len jej tĺkli do hlavy, aby sa konečne vzchopila a správala ako dospelá.
„To nie je pravda," odvrkne previnilo. „Evičku sme si obľúbili, verila som, že sa ešte dáte dohromady," bráni sa, nepriznávajúc si vinu ako obvykle. „A Radka sa o seba nedokáže poriadne postarať. Správa sa ako pubertiačka," opakuje ako obohraná platňa.
„Dobre," privolím. Nemá cenu ďalej sa škriepiť. „Rád som ťa videl, držte sa," vyslovím a poberiem sa na odchod. Keď Timo nečinne postáva pri nej, posúrim ho. „Ideme!" zavelím mu, nerobilo by mi problém odísť aj bez neho. Snáď nikto ma nevie rozčúliť väčšmi, ako moji rodičia.
Pohne sa do kroku za mnou. „Nechoď. Poď aspoň na čaj," ponúkne mi a v očiach sa jej zaleskne. Drží ma pod pazuchou a je oproti mne taká drobná, že jej na svoju smolu nemám to srdce povedať nie. Hoci by si to zaslúžila.
„Fajn," súhlasím príkro a Timo mi neverbálne naznačuje, či je tiež pozvaný. Prikývnem, a tak sa s nevôľou presúvame k domu mojich rodičov.
