13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rozišli sme sa. Stojím na zastávke, hromadnou dopravou som nešiel už pekne dlho. Viem, že by sme asi nemali byť tu, ale cítim, že by mohol mať Kiko pravdu. Zväčša má na takéto veci čuch, a hoci by z toho mohol byť malér, ak to vyjde, budeme mať prinajmenšom nejakú stopu.
Autobus s rachotom dorazí, kolesá škrípu, vodič sedí za volantom a ja sa umiestnim na samotný koniec radu, púšťam pred seba aj ľudí, ktorí prišli za mnou. Na hlavu a za golier mi dopadajú kvapky, keď vyjdem spod striešky stanice. Táto je najväčšia v meste, celkovo sedí, že nasadá aj veľa cestujúcich a je tu frmol.
Pýtam si lístok. Improvizujem, zaveziem sa s ním až na konečnú, a keď tu bude menej ľudí, začnem mu klásť otázky. Stojím vzadu, nenašiel som si miesto na sedenie. Rukou sa pridržiavam tyče nad hlavou. Pozorujem cestujúcich. Dieťa sediace na maminých nohách sa na mňa usmeje.
Odvrátim tvár do okna. Sledujem lejak na ceste. Odvčera som nesvoj. Tá myšlienka mi kolovala hlavou ako červ. Čo ak začnú Eliške tikať hodiny? Načo sa vyhovorím? Poviem jej, že ich ešte nechcem a nemôžem mať? Neakceptovala by to. Keď sme sa o tom v minulosti rozprávali, zhodli sme sa na tom, že by sme mali mať dve deti.
Zastavíme. Autobus je o pár hláv prázdnejší. Postupne si prepracujem cestu dopredu. Posúvam sa k vodičovi, využijem šancu a sadnem si na predné sedadlo. Teraz má dlhšiu prestávku, stojí a čaká. Zatiaľ nastúpili iba dvaja ľudia.
Odkašlem si, predkloním sa dopredu a z peňaženky vyberiem svoj služobný odznak. „Vyšetrovateľ Kamenský, mal by som na vás niekoľko otázok," ohlásim sa mu, za mnou nikto nesedí, nik mi nevenuje pozornosť. Chlapík sa na mňa otočí, prezrie si môj dôkaz totožnosti a spokojne sa oprie do svojho sedadla.
Rozloží si ruky na bruchu. „Len sa pýtajte. Nemám čo skrývať," prehovorí, nepôsobí byť vyvedený z rovnováhy. Nadvihnem obočím, takýto prístup som nečakal. Uvažujem, či mám toho správneho. Možno má Kiko šťastnejšiu voľbu.
Silou zvyku sa obzriem za seba, či nás niekto nepočúva. Nemali by sme takéto veci riešiť pred svedkami. „Žofia Wrenglerová," poviem jej meno, vylovím z vrecka jej fotku, prišiel som pripravený, „hovorí vám toto meno niečo?" nemeškám, prejdem hneď k veci.
Načiahne sa po fotografiu. Nepotrebuje si ju dlho prezerať, výraz tváre ho prezrádza. Zaplaví ma pocit zadosťučinenia. Mám toho správneho. Rozhodne ju pozná, akokoľvek by sa mi to snažil vyvrátiť, jeho mimika hovorí za všetko. „Poznám ju," pritaká, zvážnie a zatvorí zaťahovacie dvere. Vyštartuje, pokračujeme v jeho naplánovanej trase.
Zbystrím pozornosť, teraz som ešte zvedavejší. „Ako konkrétne ste sa s dotyčnou spoznali? Kedy naposledy ste sa s ňou zhovárali?" trúsim otázky, potrebujem vedieť viac a ako vlastne zapadá do tohto príbehu.
Nepozrie sa na mňa. Hľadí sústredene na vozovku, za nami je kamión. Je opatrný. „Mohli by sme sa o nej porozprávať, keď tu skončím. Je to na dlhšie," navrhne a ja mám sto chutí vykríknuť, že sa mi nechce tak dlho čakať. Namiesto toho privolím, lebo tie informácie by nemali slúžiť pre cudzie uši, a napíšem Kikovi správu, že mám Žofiinho autobusára.
