13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou mettre en ligne une autre image.
Dvojičkám chýba ženská ruka v domácnosti. Prekročil svoju hrdosť a zavolal Sabíne. S jeho dcérami jej to vždy išlo a okrem toho sa deti vyskytujú denne v jej práci. Chvíľu váhala, no napokon súhlasila, že bude cez noc chodiť k nemu a pomáhať mu s ich uspávaním.
„Ďakujem, vážim si, čo pre nás robíš," poďakuje sa jej úprimne, pretože po tom, ako sa mu otočila Edita chrbtom, bol mnoho ráz na dne. Zina a Zoja rumádzgali, hľadali svoju matku a on ich jednoducho nedokázal utíšiť.
Sabína sa na neho pozrie, pritom sa nakláňa ku postieľke jeho dcérky a potichu jej spieva uspávanku. Spí dieťatko, spiže, aspoň jeden sníček... Tú istú im po nociach švitorila aj jeho Žofka. Prebudila sa uprostred noci na ich plač a bežala ich upokojiť. Zo začiatku si menili pri nich dvoch služby, no časom Žofia naliehala, aby to prenechal na ňu.
Zaspia. Opatrne vyjdú von z ich detskej izbičky. Dvere nechajú pootvorené. Sabína sa oprie o stenu a spokojne sa usmieva. Chýbala mu. Podviedol s ňou svoju ženu iba raz. Aj to iba kvôli tomu, že bol zúfalý. No teraz v nej nachádza prekvapivo veľkú oporu.
„To nestojí za reč, Vinco, fakt," reaguje na jeho slová a mávne rukou, akoby to naozaj nebolo nič podstatné. „Sú to moje krstné dcéry. Som rada, že po takej dlhej dobe s nimi môžem tráviť čas," usmeje sa a sklopí zahanbene pohľad do zeme. „A pravdaže aj s tebou," nečujne doplní a zapýri sa.
Vincovi to polichotí. Nedá sa povedať, že v minulosti mal núdzu o ženskú spoločnosť, no po svojej nehode si všímal zmeny a vedel, že o takéhoto kripla by len málokto zakopol. Keď sa na neho ženy aj pozerali, zväčša to bol vždy pohľad plný súcitu. Z celej duše ho nenávidel. Pripomínal mu tú nešťastnú nehodu.
Chýbala mu časť jeho výstroje. Odchádzal v zhone a hneve. V ten deň sa so Žofiou nepohodli. Ona si priala, aby ostal doma. Zakazovala mu odísť na ten menší výlet, lenže on už bol dohodnutý so svojou partiou a Brunove reči by nemali konca, keby mu povedal, že ho tam jeho manželka nepustila. Robil si z neho žarty a vždy mu vyhadzoval na oči, ako veľmi je pod papučou.
Nebol dobre zaistený. Po zliezaní skaly mu to bolo osudné. Padal nekonečným pádom. Vôbec si nespomína, čo sa mu vyrojilo v hlave. Živo v pamäti má ten obrovský a skľučujúci strach. Smrť mu dýchala na krk. Mal rád nebezpečenstvo a adrenalín, ktoré mu lezenie poskytovalo, ale smrti sa bál. Nebol hlúpy, vždy si uvedomoval, že riskuje, ale toto bola prvá veľká nehoda, ktorá sa mu stala.
A pripútala ho na vozík. Prebudil sa v nemocnici a necítil si dolnú časť tela. Najskôr sa upokojoval tým, že je to len dôsledok pádu. Mal šťastie, že to prežil. No neskončil bez následkov. Poranená miecha spôsobila, že sa už nikdy nepostaví na vlastné. Pre neho to bol obrovský šok. Stále dúfal, že sa to zlepší. Doktori tomu nedávali veľké šance.
Nádej umiera posledná, avšak tá Vincova už umrela. V tomto vozíku zomrie. Nepostaví sa a neurobí už ani jeden krok. A väčšine žien to prekáža. Žofia sa s tým pomaly vyrovnala.
