Vina v nás ✔

VIII.

23. august 2016

Lepíme mozaiku. Iba metaforicky. Vzal ma na dovolenku. Naše city ochladli. Aj Vinco si to myslí. Pozerala som si štatistiky. Nadmerná väčšina manželstiev ten tlak neustojí. Ak sa pár snaží o dieťa dlhšie ako rok, zlomí ich to. Odcudzia sa. Sex sa znechutí obom. Žena si sleduje svoje plodné dni, muž sa jej dotýka len v čase, kedy je to najviac výhodné. Nemôžem tvrdiť, že je všetko iba jeho vina. Robila som kadejaké hlúposti. Po milovaní som si ľahla hlavou dole, vyložila som si nohy na stenu a čakala, kým sa vo mne tie spermie akosi usadia. Pýtala som sa ho počas sexu, kedy už konečne bude a bola som z toho otrávená. Nesnažila som sa to ani tajiť. Lenže aj on má svoj podiel viny. Je ku mne hnusný. Správa sa ku mne ako ku hlúpej blondíne. Je povýšenecký. Vždy to bola moja najväčšia slabosť. Inteligencia je pre mňa citlivý bod. A to nie je Vincova chyba. Nesiem si tú neistotu z detstva. Mama zo mňa chcela mať nadpriemernú žiačku. Neexcelovala som podľa jej požiadaviek. Nikdy mi neuniklo jej sklamanie, keď som nebola vyhlásená za najlepšiu žiačku na konci školského roka. Matematika mi nikdy nešla. Nedokázala prijať, že nemám rovnaké vyšperkované logické zmýšľanie. To som už odbehla. Všetky cesty vedú napokon ku detským komplexom z matiek, nie? Moja neplodnosť či naša nekontabilnosť? Cítim sa ako klamárka. Moja nevera sa neprevalila. Nemám odvahu povedať mu, že som sa vyspala s cudzím chlapom. Neplánujem to nikdy zopakovať. Nič to však nezmení na tom, čo som urobila. Nikomu som sa nepriznala. Iba rozmýšľam, či to neurobil aj on. V takýchto prípadoch je predsa bežná nevera, nie? Alebo tým možno len ospravedlňujem svoje konanie. Je mi to ľúto. Chcela by som to zvrátiť. Milujem ho aj napriek všetkým jeho chybám. Krátko pred dovolenkou po mne ziapal. Dupotal po podlahe, správal sa agresívne, bála som sa ho. Vyskočil do mňa, takmer ma udrel, ale ja som sa mu uhla. Tiež to nik nevie. Hanbím sa o tom niekomu povedať. A rovnako tak viem, čo by na to iní povedali. Snáď by som si jedno zaucho aj zaslúžila. Ja... sme tu už sedem dní. Je tu krásne, slnko pečie, plávame spolu v mori, aj keď na môj vkus je voda studená. Zväčša sa iba opaľujem a ležím na pláži. V posledných dňoch som mala nevoľnosti. Pripisovala som ich tunajšej strave, ale určitá časť vo mne mi nahovárala niečo iné. Nahlodávala ma myšlienkou, v ktorú som sa už ani neopovážila dúfať. Odjakživa som považovala tieto drámy s otehotnením za otrepané. Asi sa mi to vypomstilo. Ono, niekedy je náročné počať prirodzenou cestou. Bojím sa to napísať. Chcela som mlčať aj pred svojím denníkom. Pochopil by to niekto? Ha. Som trápna. A ešte k tomu aj tehotná. Aspoň tak ukazuje tehotenský test. Urobila som si štyri. Pre istotu. Aby som sa nenadchla a potom to neprasklo. Neviem, v koľkom som mesiaci. Musím zájsť za svojím gynekológom. Potešila som sa, hneď nato mi hlavou preblesklo, koho dieťa čakám pod svojím srdcom? Posledné dni boli nádherné, táto novinka by ich urobila o to krajšími. Presviedčam sa, že ten neznámy mal kondóm. No človek nikdy nevie...