Vina v nás ✔

XXI.

Praskanie konárov. Vŕzganie pántov. Lomoz prekrikujúcich sa hlasov vychádzajúcich akoby z podzemia. Neurčité šumy zarývajúce sa do mozgu a duniace v ňom ako taká ozvena. Vábi ho to k sebe. Vinco zadržiava dych a pokúša sa nevenovať tomu pozornosť, no je príliš vystrašený na to, aby sa dokázal sústrediť a zachoval si chladnú hlavu.

Chlpy mu stoja dupkom. Na paži pocíti ľadový dotyk. Silné stisnutie, ktoré mu na koži nepochybne zanechalo odtlačky. Odváži sa nazrieť na to miesto, ktoré pred chvíľou ktosi chytil aj napriek tomu, že vo svojej spálni leží úplne sám.

Posvieti si nočnou lampou. Na stenu oproti jeho hlave vrhajú tiene konáre opadaných stromov. Vyzerajú ako chápadlá. Blížia sa k nemu. Snažia sa ho uchopiť za krk a zaškrtiť ho. Zdesene vyvaľuje očami. Nedokáže vydať zo svojho hrdla ani slabiku. Hlas sa mu zasekol. Nedokáže ani dýchať. Zdesene si predstavuje, že nadišla posledná chvíľa.

O tomto dome kolovali rôzne historky. Nemal to potvrdené, ale susedia tvrdili, že tu zahynula mladá rodina s dvoma deťmi. Zabila ich hlava rodiny. Bol to pijan. Raz v noci prišiel domov z krčmy, začal svoju ženu mlátiť. Dobodal ju kuchynským nožom, pristúpil aj k posteliam svojich dvoch malých dcérok a usmrtil aj tie. Nakoniec podrezal hrdlo aj sebe.

Keď sa na to opýtal realitnej maklérky, pravdaže mu tieto zvesti vyvrátila. Ľudia len prikrášlili realitu. Skutočne tu niekto zomrel, ale bolo to na pridusenie plynom. So Žofiou sa na to snažili nemyslieť, tento dom sa im páčil, majiteľ ho ponúkal za rozumnú cenu. Nemienil si lámať hlavu tým, čo sa tu udialo kedysi pred rokmi.

Teraz má pocit, že tie povery neboli vymyslené. Niečo zlé sa tu muselo udiať a teraz si to prišlo aj pre neho. Žofiu mu už vzali, potrebujú sa zbaviť jeho a tiež aj dvojičiek. Prepadne ho panika. Musí svoje dcéry ochrániť. Presunie svoje nevládne a spotené telo na vozík. Náhli sa na chodbu a do ich izby.

Nechal pootvorené. Z izby dievčatiek vyhráva ponurá zvonkohra. Mala by znieť upokojujúco, no skôr je strašidelná. Trasie sa. Ženie sa vpred. Vtrhne dnu a rozsvieti. Kolesami zavadí o akúsi prekážku. Pozrie sa dolu pod nohy. Vystrašene vykríkne.

Na zemi leží telo. Obrátené hlavou dole, má výhľad iba na jej blond vlasy, v ktorých je plno hliny. Roztrasú sa mu ruky. Ich dvojičky tu nie sú. Naozaj by to mohla byť Žofia?

Prinúti sa obrátiť ju. Je ťažká. Smrdí ako mäso v rozklade. Je to ona. Dokola opakuje nie. Nie. Nie. Nie. Jeho žena je mŕtva. Chýbajú jej oči. V čele má vyvŕtanú dieru. Naťahuje sa k nej, no tá mŕtva sa z ničoho nič postaví a spoza chrbta vytiahne sekeru.

„Nie!" prebudí sa na zdesený krik derúci sa z vlastného hrdla. Hľadí do stropu, tričko má mokré a chladí ho. Prevrhne sa na bok a zbadá ju ležať pri sebe. Žofia sa usmieva, vystrie k nemu ruku, on si okamžite prikryje oči rukou.

Nie, nie, ty si mŕtva!