13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zaparkujem pred bytovkou, kráčam ku vchodu, v polceste sa zastavím a zložky hodím na sedadlo. Musím zájsť aspoň na jedno pivko. Krčma sa nachádza hneď za rohom. Pripomeniem si, že ak by sa aj našla nejaká vhodná korisť na obzore, doma ma čaká robota, čierne psisko a nemôžem sa natrieskať.
Miestnych štamgastov je počuť už z vonku. Vstúpim do prerobenej miestnosti a obsadím si miesto pri pulte. Kývnem na čašníčku, zdvihnem jeden prst ako náznak toho, že si dám to, čo zvyčajne. Zuza stojí za výčapom, na môj pokyn mi dopraje doplna a pohár mi položí na papierovú podtácku. Vehementne sa snaží každého svojho zákazníka presvedčiť k tomu, aby mokré poháre neukladali na jej nové stoly.
„Ťažký deň?" nahodí neutrálne, celý deň tu stojí s ožranmi, tak odo mňa neustále mámi informácie o našich prípadoch.
Lognem si dlhý hlt, utriem si ústa a vytiahnem si cigaretu. Zapálim si a myknem plecami. „Nič nezvyčajné. Však to poznáš, Zuzi," hrám tupého, nemienim jej vešať na nos, čo momentálne riešime. Dobre viem, že jej to stačiť nebude.
„Zuzinka moja, ešte dva ťa sem poprosím!" zakričí na ňu Oleg a dvíha ruku dohora ako v škole pri hlásení. Vlastne, pochybujem o tom, že sa za svojich školských čias toľko hlásil. Robí kamionistu. Tri týždne je vonku, týždeň trávi permanentne tu a domov chodí iba na spanie. Žena ho nechala, dcéra sa za neho hanbí a jeho jedinou rodinou sú prakticky zvyšní alkoholici.
Prekrúti oči, očividne ju vyrušil. Donesie mu rovno celú fľašu, dobre si je vedomá, že takto by im mohla dolievať do záverečnej. Vráti sa ku mne, utiera handrou pult a usmieva sa na mňa. „Už viete niečo nové o tej nezvestnej?" nevydrží to a začne ma spovedať.
Pozriem na ňu a uchechcem sa. „Aj keby sme vedeli, dobre vieš, že ti nič nemôžem povedať," odbijem ju stroho, keby nebola zadaná, možno by som si aj dal povedať. Ale do klebetných a obsadených nejdem.
Oduje spodnú peru. „Veď by som to nikomu nepovedala!" ohradí sa dotknuto. „Okrem toho, to pivo je na mňa," snaží sa ma podplatiť, akoby to v minulosti niekedy zabralo. Nie som drbnutý Handl a neroznášam informácie kade-tade po meste.
„No to ti tak aj verím. V živote som klebetnejšiu ženu nevidel, Zuzinka," poviem na rovinu a nahlas cuknem. Urazene na mňa zaškúli, v tej chvíli zo zadnej miestnosti vyjde Marcel a oblapí ju rukami okolo trupu. Je úžerník, ale už roky mu to nemám ako dokázať. Som si istý, že je zamiešaný do niečoho čierneho a prehnitého, ale momentálne mám na starosti iné veci.
„Čauko, Tino," pozdraví ma stiskom ruky. Tu ma prezývajú takto, na stanici som sa musel tejto skratky kvôli Timovi zbaviť, lebo sa im to plietlo.
Znovu si odpijem, pivo ma príjemne chladí. „Narob si poriadky s touto tu," vyzvem ho posmešne, „v jednom kuse ma podpláca," zatvárim sa naoko pohoršene, Zuza ma prepaľuje pohľadom a Marcel sa rozrehoce.
