13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Som napálený. Ten starý smrad. Vinco je potkan. Zúrim. Bežím schodmi do svojho bytu a silno zabuchnem dverami. Som pripravený zvaliť sa na sedačku, ale zaspätkujem, keď zbadám, že sa moja sestra s tým tučniakom pozerajú na mňa ako na prízrak. „Ty čo tu robíš?" spýtajú sa ma zborovo a ja mám chuť spakruky Jožovi vystreliť.
„Ak sa nemýlim, toto je môj byt," odbijem ich a hodím sa na svoju posteľ. „Mimochodom, podľa mojich informácií si mal byť chorý. Načo mi sem lezieš, keď si takýto usoplený?" oborím sa na sestrinho priateľa, pretože som si stále nezvykol, že ho vidím vedľa nej.
Radka sa postaví a objíme svojho tučniaka okolo krku. „Starám sa o neho ja," prezradí mi a maznavo ho pošteklí nosom. Potlačím nutkanie na zvracanie. „Ale nemeň tému, prečo si doma?" nezdá sa jej môj skorý príchod, na čo ja intuitívne zanadávam.
„Starý ma odvolal," odseknem pobúrene a žujem si spodnú peru. Dvíha sa mi žalúdok a po včerajšej noci sa cítim ako keby ma niekto zošrotoval.
Jožovi vyskočí obočie, vytiahne zhúžvanú servítku a nahlas sa do nej vysmrká. „Má to niečo dočinenia s tvojím včerajším hurhajom?" dôjde jej, z akého dôvodu som bol dočasne zbavený funkcie.
„Získal som dôležitý dôkaz a on ma takto odjebal," sťažujem sa, je mi jedno, že môj zúfalý tón hlasu môže počuť aj kolega, z ktorého som si na oddelení robil vždy srandu. „Potrebujem dať urobiť test otcovstva. Tie Žofiine decká sú možno moje," hundrem si, Jožo vypúli oči spôsobom, ako keby bol práve na záchode a tlačil.
„Pomôžem ti, aspoň si trochu oddýchneš," sestra sa ihneď ponúkne podať mi pomocnú ruku a nahadzuje vľúdne oči.
Som jej vďačný, ale okamžite takéto myšlienky zatrhnem. „Oddychovať?" zvolám z neuverenia a preafektovane. „Teraz, keď mám konečne nejakú stopu? To ani omylom!" rázne odmietnem. „Budem pokračovať v pátraní na vlastnú päsť. Starý Žito ma nebude obmedzovať a nech si nemyslí, že budem skákať tak, ako on píska!" stále zo mňa hovorí ukrivdenie a je mi jedno, ako to vyznie.
Radka sa nesmelo usmeje. „Nie je náhodou tvoj šéf?" pripomenie mi taktne.
„Na takéto autority sa môžem vysrať," zašomrem si, vstávajúc ku chladničke, kde sa osviežim plechovkou vychladeného ležiaku. Promile zo mňa stále nevyprchalo. Bezpodmienečne by som nafúkal, keby ma cestou na kriminálku ráno odstavili.
„Možno by som ti vedel nejako pomôcť," nenápadne sa ozve Jožo a záludne dvíha obočím. Mám problém registrovať jeho prítomnosť.
Otočím sa čelom k nemu, otvorím si plechovku a poriadne si lognem. „V čom akože?" neodpustím si ironický tón a opriem sa chrbtom o stenu.
„No," potiahne fufnavo, tou nádchou za chvíľu nakazí nás oboch, „tá žena mala na nohách obuté ženské tenisky. Ešte k tomu biele. Skúmam tie videozáznamy z parkoviska. Zameriavali sme sa na vrchnú časť tela tej osoby, ale ignorovali sme tú spodnú," zahlási víťazoslávne a mne takmer vypadnú oči z jamôk. Žeby som tohto svojho nádejného švagra po celý čas podceňoval?
