13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
„Potvrdzujem, že sa jedná o krv, bližší rozbor nám napovie, či sa jedná o krv tej rozštvrtenej," oznamuje mi Hubert po tom, ako mu náš tím odovzdal pílku nájdenú vo Vincovej garáži. „Nevylučujem, že rezy boli vykonané práve týmto predmetom."
„Dokedy tu budeš mať výsledky?" nalieham na neho, svrbia ma prsty a som čoraz viac znepokojený.
Uvážene v ústach cmúľa cukrík. „Poslal som to do labáku, akonáhle budem niečo vedieť, hneď sa ti ozvem, ale nemalo by to trvať dlho. Ak sa potvrdí zhoda, potom máš jasnú stopu," dohovára mi, zrejme si stihol všimnúť môj znepokojený výraz. „A kde máš toho mrzutého?" pýta sa na môjho partnera, zväčša za ním chodievame vo dvojici.
„Vávro ho odvolal," precedím skrz zuby, štve ma, že nechal všetko na mne a kvôli svojim hlúpostiam sa nechal zatiahnuť zase do maléru. „No nič, musím už ísť, ďakujem, a keby niečo, hneď volaj, prosím," zdôrazním ešte raz a vyjdem von k služobnému autu. V správach si nájdem značku tých tenisiek a tiež aj ich priloženú fotku.
Váham, či ísť za Sabínou a opýtať sa jej na to, alebo to nechať tak a upaľovať naspäť na stanicu. Vinca vzali so sebou, sedí vo vypočúvačke, ešte tú chvíľu natiahnem čas a vydám sa za jeho milenkou. Kiko je trkvas, no jeho čuch ho málokedy sklame.
V obchode obuvi si pripadám ako hotentot, ukážem úslužnej predavačke model tenisiek, ktorý kupujem podľa jej slov pre svoju priateľku. Eliška by ma takým druhom topánok poslala kamsi do čerta. Snáď som ju v nich ešte ani nevidel.
Trvá to, je to už staršia kolekcia, ale podarí sa jej ich vykutrať kdesi v sklade a s víťazoslávnym výrazom nesie škatuľu a položí ju na pult. „Máme z nich už iba tridsať sedmičky, nevadí?" zahryzne si do pery, ako keby sa mi ospravedlňovala. Sabína má určite väčšie nohy vzhľadom na jej výšku, ale to je fakticky jedno.
„Isteže nie," pousmejem sa, aby som jej dodal sebavedomie, „presne také číslo som potreboval. Moja snúbenica ma malé nohy," priznám, aj keď v skutočnosti ich nekupujem pre ňu. Poteší ju to, okamžite mi ich nablokuje a ja nestrácam ďalšie minúty, presúvam sa k Sabíninej bytovke.
Zazvoním, keď sa jej predstavím, tón jej hlasu sa mení v tom momente na otrávený, avšak otvorí mi. Stlačím číslo vo výťahu, je zvláštne pokračovať vo vyšetrovaní bez Kika. Teraz sa musím spoliehať na to, že budem dobrým aj zlým policajtom zároveň.
Stojí pri dverách, vyklepáva nohou a tvári sa nasrdene. Ruky má nekompromisne založené na prsiach, pričom ma prepaľuje očami. „Dobrý deň," slušne sa pozdravím, prejdem k nej, nepozve ma dovnútra, takže to budem musieť vybaviť takto pred dverami.
„Dobrý deň," odvrkne ledabolo a oči jej ihneď zamerajú škatuľu od topánok, „som z niečoho podozrivá? Alebo prečo ste zase tu? Nemyslite si, že na vás mám čas, ja mám tiež svoje povinnosti!" dôjdu jej nervy, uvedomí si, že stojíme na chodbe a trochu sa mierni. „Tak čo odo mňa chcete?" spýta sa podráždene, ale už tichšie.
