13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
Niežeby som očakával, že sa hneď ku všetkému prizná. Nasadím trpezlivý tón, hoci trpezlivosť naozaj nepatrí medzi moje silné stránky. „Ako nám potom vysvetlíte, že som tú stranu našiel na tejto podlahe?" vyzvem ho, sediac nám chrbtom jasne potvrdzuje moje predpoklady, že niečo tají.
Vzdychne si. Spustí ruky po krajoch vozíka. „Žofia si ten denník strážila. Nemám potuchy, kam si ho odkladala. Hľadal som ho. Myslel som si, že by mi mohol objasniť niektoré veci. Skúšal som nočný stolík, staré škatule od topánok. Akoby sa prepadol pod zem. Ak by som ho našiel, určite by som vám o ňom povedal. Je to moja žena, preboha!" zvýši hlas, kývajúc hlavou. „Mne najviac záleží na tom, aby sa našla. Nemám pokoja. Dvojičky sú nešťastné. V kuse ju hľadajú. Ako mám vysvetliť dvojročným deťom, že ich mama je asi mŕtva?" zvolá zúfalo, tvár si prekryje dlaňami.
Timo s ním súcití. Ja som obozretný a stále mu toto zúfalstvo nežeriem. „To nájdené telo nepatrí vašej žene," odhalí mu naše najnovšie zistenie. Otočí sa čelom k nám, neveriacky na nás hľadí, ale netvári sa tak prekvapene, ako by som očakával od manžela, ktorý sa práve dozvedel, že jeho žena je možno stále nažive.
„Chcete mi povedať, že Žofia žije?" overuje si a ustaté oči vyvaľuje v akomsi zvláštnom pohľade.
„Nič nie je isté," zachovávam istú striedmosť, aby nás o pár dní neskôr nemohol obviniť z toho, že sme ho my dvaja kŕmili nepodloženými informáciami. „Je možné, že mala vaša manželka milenca?" opýtam sa priamočiaro. Nechce sa mi chodiť okolo horúcej kaše, i keď som si vedomý, že ho touto otázkou zrejme rozruším.
Nevrlo fľochne. „Nie... ja," zajakáva sa, tvárou mu prejde tieň neistoty, „asi to nemôžem s istotou zamietnuť. Ale neverím, nie... ja," nenachádza slov, hovorí trhane. „Moja Žofka by ma nepodviedla, párkrát mi to napadlo, no ihneď som takéto myšlienky zaplašil," vyjde z neho napokon. Timo sa na mňa pozrie. Presne toto som od neho chcel počuť.
„Prečo vás niečo také napadlo? Dala vám k tomu vaša manželka dôvod?" zapojí sa aj môj kolega, ja si zatiaľ prezerám kuchyňu a čosi mi v nej chýba. Rozmýšľam, čo sa v porovnaní s našou prvou návštevou zmenilo.
Vinco nasucho preglgne. „Bola tajnostkárska. Nehovorím, že sa to stávalo často, občas však ukončila hovor, keď som vstúpil do spálne. Narýchlo sa s volajúcim rozlúčila a potom sa ku mne otočila, predstierala, že sa nič nedeje. Všimol som si, aká z toho bola nervózna. Nepreberali sme to, ale nepáčilo sa mi to," priznáva so zvesenou hlavou.
„Nikdy ste sa nepokúšali zistiť, s kým telefonovala?" tlačím na neho, aby sa priznal.
Nesúhlasne sa pomrví. „Mala zablokovaný telefón. Nepodarilo sa mi dostať sa do neho a otvorene som sa jej na to nespýtal nikdy," priznáva napokon s nevôľou. Snáď pochopil, že akékoľvek zamlčiavanie sa mu u nás nevyplatí.
