13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Vinco sedí vo svojej pracovni. Často robil z domu. Nemusel chodiť do kancelárie, veci vo svojej firme mohol riešiť aj na diaľku. Žofia sa často rozčuľovala, že z nej už ani nevychádza von a netrávi s ich deťmi vôbec čas. Vedela sa poriadne rozčúliť. Najmä na neho bola v tých posledných týždňoch agresívna. On sa cítil zle. Chodieval k nim ošetrovateľ, precvičoval s ním svalstvo, aby úplne neochabol, ale dopredu vedel, že je to márne.
Mal rád dlhé túry. Lezenie po skalách. Žofiu na ne neprehovoril. Ona nezdieľala pre hory rovnaké nadšenie. Vlastne nemali takmer žiadne spoločné záľuby. Aj keď vyrastala na dedine, bola skôr mestský typ. V jednom kuse hundrala, kam sa to presťahovali. Hádali sa, že keď chce ísť do mesta, musí vyčkávať na autobusy.
Po svojom úraze nevychádzal z domu. Mala to s ním ťažké, priznal si to. Celá domácnosť ostala prakticky na nej a nedokázal ju odviesť ani na tie poondiate nákupy. Predtým to bola jeho povinnosť. Staral sa o to, aby ich špajza bola vždy plná potravinami. Je z neho doživotný kripel. Ušla od neho vlastná žena?
Občas nadobúdal pocit, že nechá všetko za sebou a utečie. Zopár ráz z nej vyšla tá hrozba. Kričala na neho, že keď sa nevzchopí a nezačne sa správať normálne, odíde a už ju nikto nenájde. Tým vyšetrovateľom to nepovedal. Hanbil sa pred nimi. Považuje to za svoje zlyhanie. V skutočnosti si nemyslí, že je jeho žena mŕtva. Ona od nich ušla.
Vie to. Je mu z toho nanič. Musela byť tu a vzala svoj denník. Nechce, aby ho čítal. Aj keď to, čo stihol prečítať, boli lži. Nerozumel, prečo mala potrebu Žofia klamať o veciach, ktoré sa stali inak. Vzal si ho kvôli tomu, že keby sa dostal do rúk polície, prišili by to na neho. Je si vedomý toho, že je ich hlavným podozrivým.
Otvorí si dvere. Vojde do detskej izby. Hrá sa s nimi opatrovateľka. Pozoruje ich a zamýšľa sa, či jej nezáleží už ani na dvojičkách. Snažili sa o nich. V tom čase sa ich manželstvo začalo rúcať. Po ich narodení to medzi nimi bolo chvíľu dobré. Urovnali to. Alebo aspoň predstierali, že sú z najhoršieho vonku.
Ten pád zo skaly spôsobil, že vznikla ešte väčšia priepasť. Snažila sa mu pomáhať, ako len vedela, ale predsa si nemohol nevšimnúť, že mu to vyčíta. Hádzala na neho vinu, mala to v očiach zakaždým, keď sa na neho pozrela. Predpovedala už dávnejšie, že sa tam zabije. Mala pravdu iba čiastočne. Zabilo ich to. Už sa na neho nepozerala nikdy ako predtým. Vinca to ťažilo.
„Erika, nechceli by ste tu ostať aj na noc?" ozve sa, mladšie dievča sa prekvapene otočí.
Zoja sa natiahne a pýta sa k nej na ruky. Usmeje sa na ňu. „Nemyslím si, že by to bolo vhodné," prejaví zdržanlivý postoj. Vinco sa zamyslí, naozaj to mohol inak sformulovať. Pravdou je, že sa len bojí byť tu v noci sám. Strach mu zviera hrdlo. Oka sa mu nedarí zažmúriť.
Zasmeje sa, aby odľahčil situáciu. „Dvojičky si na vás už zvykli a ja by som bol istejší, keby ste tu ostávali s nami. Bojím sa, že sa o nich nebudem vedieť dobre postarať," pokúsi sa ju ešte raz prehovoriť. Pôsobí zúfalo, neprizná sa jej s tým, čo ho tu po nociach máta.
