13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
„Som vyšetrovateľ Kristián Vágner, potrebovali by sme s vami hovoriť," oslovím ju oficiálne, mám ju na hlasnom odposluchu. „Ste tam?" zahlásim, keď sa hodnú chvíľu neozýva a na druhej strane je ticho.
Odkašle si, ako keby sa sebou zatvárala dvere. „Samozrejme, o čo sa jedná konkrétne?" jej hlas napovedá, že je vyvedená z rovnováhy. Určite jej v tejto chvíli prichádzajú na um všetky možné scenáre.
„Týka sa to Žofii Wrenglerovej. Máme za to, že ste ju dôverne poznali. Mali by sme na vás niekoľko otázok," prechádzam k pointe tohto rozhovoru, lebo nemám čas zdržiavať sa ďalšími formalitami. Zase je ticho. Ide mi s tou mlčanlivosťou na nervy. „Kedy by ste si na nás našli čas?" vybavujem si u nej aj termín, keďže ona sa nemá k činu.
„Momentálne som v službe," zatrhne mi predstavu, že by sme sa k tomu rozhovoru dostali ešte dneska. „Nevychádza mi to časovo. Ťahám dvanástku, nemohla by som sa vám aj tak venovať. A so Žofiou sme už dlhšie neboli v kontakte. Je mi ľúto, čo sa stalo, ale..." začne sa vykrúcať a hľadať výhovorky. Unavene prižmúrim oči.
Skočím jej do reči, takto by mohla rozprávať ešte do polnoci a aj tak by tým nič nedosiahla. „Vieme o vašom vzťahu so Žofiou, ale potrebujeme sa s vami porozprávať aj osobne. Mohli by sme za vami prísť zajtra ráno?" navrhnem čo najskorší termín.
„Mohli?" reaguje na množné číslo. Zvláštne, že ju udivila práve táto formulácia vety.
Timo považuje za nutné primiešať sa do rozhovoru. „Spolupracujeme na tom prípade dvaja, som vyšetrovateľ Timur Kamenský, máme na vás iba pár otázok. Nejde o oficiálny rozhovor, len si chceme ozrejmiť pár vecí," prihovára sa jej zmierlivo a vľúdne, aby v nej vyvolal požadovanú dôveru. I tak nás oboch považuje za hrozbu. Ja radšej zastávam neosobný postoj. Nechcem, aby mi to tu celé prerástlo cez hlavu a dostalo sa mi pod kožu.
„Bývam na..." je ochotná podeliť sa s nami o adresu, ale tu ju znovu zastavím.
„My vieme, boli sme dnes za vami. Adresu nám dal Žofiin manžel," vysvetlím jej, odkiaľ sme sa dostali k jej údajom pre punc dôveryhodnosti.
„V poriadku. Tak príďte zajtra o deviatej. Poobede budem musieť ísť do nočnej, tak aby sme to vyriešili čo najskôr," privolí, hoci so značnou nechuťou.
„Ďakujeme vám, uvidíme sa zajtra," Timo sa prejaví slušne a žena sa s nami napochytre rozlúči, odniekiaľ volali jej meno.
Nahodím spokojný úškrn. O starosť menej. Síce ešte neviem, či nám to k niečomu bude. Inštinkt mi nahovára, že jej muž nám aj tak nepovedal všetko. „Kamenský, je tu nejaký starec a pýta si teba. Ideš za ním?" zavolá na neho Kolár s plnou hubou a drží si hamburger v papierovom vrecúšku. Tých dvoch si nechám na neskôr.
„Povedal, kto to je?" vyzvedá, a keď ten nosatý iba pokrčí plecami, vydá sa za ním, spolu so mnou v pätách. Od dverí okamžite zbadám, že je to ten chlap z kaviarne, ktorý tvrdil, že Žofiu pred týždňom videl.
