13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Také slepé črevo dokáže človeku znepríjemniť život. Podľa mamy sa tým už ďalej nemám zaoberať. Život ide ďalej. Pripadám si stratená. Za tie mesiace som si vybudovala svoj vlastný svet. Tvárila som sa, že druhým chýbam. A teraz, keď sa môžem začleniť naspäť do starého života, z nejakého dôvodu to nejde. Telo ma totiž bolí. Všetko mi pripomína ten nepríjemný rez na bruchu. Čítam si knihy a nevychádzam z domu. O dva dni sa vraciam do školy. Vymeškala som takmer celý druhý polrok. Mama mi to vybavila s riaditeľkou. Otec ma príde z času na čas skontrolovať. Dnes ma stráži on. Presviedčala som ich, že sa mi nič nestane. Stále majú o mňa strach. A neveria mi. Asi je to spravodlivý trest. Naštrbila som ich dôveru voči mne. Som ich jediná dcéra. Keby som mala súrodenca, určite by na mňa nedávali takýto pozor. Bola by som voľnejšia. Nemusela by som vyliezať von oknom a... To je jedno. Stalo sa. Ja nezabudnem. Musím však aspoň predstierať, že mi je lepšie. Ona chce odo mňa vidieť pokroky. Tlačí na mňa, aby som sa vzchopila. Moja mama je zástancom toho, že chyby robí človek náročky. Každý by si mal dopredu premyslieť, aké kroky podnikne. Nič si neberie k srdcu. Dohovára mi, aby som sa snažila byť viac ako ona. Mám kráčať v jej šľapajach a mieriť čo najvyššie. Ak nebudem mať vysoké ciele, ako sa potom smiem nazývať jej dcérou? Zrejme urobila v mojej výchove niekde chybu. Na nič z toho sa necítim. Nie som pripravená čeliť svojmu strach a vyjsť zo svojej ulity. Udialo sa mnoho a poznačilo ma to. Lenže ona chce mať zo mňa robota bez citov. Ako keby sama fungovala na nejaký pohon, ktorý sa stráni akýchkoľvek citov. Občas ju fakt neznášam. Nielen ako tínedžerské decko, ktorému všetko zakazuje, ale hlavne si myslím, že nie je dobrý človek. Zvykla som si myslieť, že je otec lepší. Že ju jednoducho toleruje pre dobro v rodine. Lenže on stojí zakaždým na jej strane. Nikdy by ho nenapadlo vybrať si čosi iné. Sú rovnakí a ja k nim už nechcem patriť. Najradšej by som nepatrila nikomu. Najhoršie je, že neviem ani poriadne, aké to je patriť sama sebe. Mám len šestnásť. Evidentne podľa druhých nie som dostatočne spôsobilá na to, aby som učiňovala vlastné rozhodnutia. Bolo by to iné, ak by som mala osemnásť? U druhých možno áno. V tejto rodine ale nie. Mama by aj vtedy stála za mnou a dirigovala mi. Začínam si myslieť, že ma mali len kvôli tomu, aby mohli niekomu rozkazovať. Slepé črevo je koniec koncov pre naše telo úplne zbytočné. Aspoň podľa mojej vzdelanej mamy doktorky...
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
„Stankovská," upriami zrak na našu hovorkyňu, ktorá sedí s prekríženými nohami oproti Kikovi a ten ju zvlieka pohľadom, „vy vydáte oficiálne prehlásenie, kde sa zmienite o nájdenej hlave. Žiadne priezviska a nič špecifické. Nechceme z toho kauzu, pokiaľ nemáme prípad vyriešený. Hlavne z toho vynecháme pozostalej rodinu, tie supy si ich vyhliadnu a tí chudáci už aj tak majú dosť problémov," udáva pokyny. Jana prikývne, po tých rokoch už dobre vie, aké pravidlá platia na tejto stanici a kto tu má hlavné slovo. Potom sa Žitňanský obráti na nás. „Obidva prípady preberajú oficiálne Kamenský a Vágner," pozrie na nás, Kikovi sa na perách zjaví satisfakčný úškrn, „Handl a Kolár, vy im budete sekundovať. Očakávam od vás profesionálny prístup, vyšetrovanie vedú hentí dvaja," trkne hlavou smerom k nám, kolegovia nás prepaľujú nenávistne pohľadmi, „nemyslite si, že teraz budete vysedávať na zadku. Potrebujem, aby ste im s týmto prípadom pomohli a boli im po ruke," upriami na nich zrak s neoblomným výrazom.
