13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
Strčím kľúč do zámky, nie je zamknuté. To jej to znovu vydržalo. Unavene privriem oči, vojdem do chodby a skopnem dolu topánky. Striga ma víta a skáče na mňa. Je stále mokrá, na podlahe sú odtlačky jej labiek. Celého ma zašpiní. Ohriaknem ju, no je mi to hovno platné.
Len čo vstúpim do kuchyne, Radka sa mi hodí okolo krku a stíska ma. Na také drobné a útle dievča ma sily aj za troch chlapov. „Tino, chýbal si mi! Vitaj doma!" privíta ma, akoby neubehlo len niekoľko dní, odkedy sme sa lúčili. Pobozkám ju na líce. Nerozumiem, kde sa v nej berie toľko entuziazmu.
„To sa ti ten koncert nejako skrátil, čo?" narážam na to, že pôvodne sa mala v pláne vrátiť neskôr. Zároveň ani nie som prekvapený, pretože som predpokladal jej skorší návrat.
Buchne ma do pleca. „Nevyhovovali mi podmienky. Tí chalani mi nedovolili zahrať sólo. Beztak som sa k nim nehodila. Neboli spolu ani zladení, neklapalo by to," vynájde sa pohotovo. To som už raz počul. Vlastne to hovorí vždy.
Zvalím sa na gauč, podchvíľou sa však postavím a hľadám v chladničke pivo. Nie je tam. Moja sestra si už na ňom stihla pochutnať. Nahnevane pribuchnem a ofučane ju sledujem. „Niežeby som chcel znieť ako naši rodičia, ale možno by si sa mala vybrať sólovou cestou ty sama. Aj tak ti zväčša nikto nevyhovuje," priamočiaro vyslovím, my dvaja sme nikdy príliš neboli ma sladké rečičky.
Hodí sa ku mne, narážame do seba ramenami a medzi nás sa votrie aj čierny domáci miláčik. „Neboj sa, nebudem ti tu dlhšie zavadzať. Na ubytovni majú ešte jedno voľné miesto," hovorí mi a ospalo si zívne.
„Ostaň tu, dokedy potrebuješ. Neprekážaš mi," navrhnem jej, že sa môže u mňa zdržať, lebo aj tak by si tú predraženú jednu izbu nemala z čoho zaplatiť. „Si moja sestra, komu by som dovolil oxidovať u mňa v byte, ak nie tebe?" zažartujem a potiahnem ju za jeden z tých jej farebných zapletených vrkôčikov. Rodičia jej vzhľad nikdy neschvaľovali. Mama tvrdila, že je priveľmi chlapčenská a nepôvabná. So všetkými tými tetovaniami pôsobí hrubo a drsne.
„Ako sa vám bezo mňa vodilo?" vyzvedá, lebo psisko sa jej obtiera papuľou okolo nôh a pôsobí skôr ako taká mačka. Poškrabká ju za uchom. „Poslúchal ťa môj mrzutý brat?" pýta sa jej a pritisne si jej hlavu ku tvári.
„Táto tvoja Striga je otrava," vyrieknem znechutene a zaškúlim na zviera. Vôbec si to neberie k srdcu a namiesto toho mi olizne ruky.
Radka sa zasmeje a štuchne ma pod rebrá. „No to určite. Taký pažroš ako ty sa len tak s hocikým o pizzu nedelí," pripomenie mi moju veľkorysosť a odhalí ma. Možno mi to jej srstnaté čudo prirástlo k srdcu. Aspoň nebol tento byt taký mŕtvy, keď som sa mohol vrátiť k niekomu, kto ma vyslovene potreboval.
Prehrniem si vlasy. „Možno mám dve deti," zdôverím sa jej, keďže to v sebe už nedokážem dlhšie dusiť. Vyjavene na mňa vypúli oči a zamrzne jej úsmev na perách.
